Nuda alebo otrava. Nič medzi (väčšinou).

Hádam už každý aspoň raz cestoval vlakom. Ak nie, nevie, o čo prichádza. I keď vlastne neprichádza o nič...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vo vlaku je buď nuda alebo otrava. Väčšinou nič medzi tým. Aj keď sa sem-tam vyskytne niečo, nejaká situácia, na čom sa človek zasmeje alebo aspoň pousmeje. No väčšinou čas strávený vo vlaku môžeme považovať za stratu času. Niečo asi, ako čítanie tohto duchaplného článku...

Ja som za posledný rok a štvrť vlakom cestoval pomerne často. Aj keď, samozrejme, nedá sa to porovnávať s mnohými ľuďmi, ale i tak. Som z Bratislavy a už som asi šestnásť-dvadsaťkrát cestoval do Košíc. Síce je to málokrát, oproti možno vám, ale verte, že aj IC-čkom, cesta tam i naspäť je pomerne hodný kus cesty a čas vo vlaku strávený dokopy... radšej na hodiny prerátavať nebudeme.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spomínam si na prvú jazdu. Bola nudná. Tak ako druhá. Tretia. A spomínam si i na štvrtú jazdu, 7.februára, snehová kalamita - a vtedy to snáď prvýkrát nuda nebola. Bola to otrava. Pri ceste vlakom sa striedajú rôzne myšlienky. Osobne, keď idem na východ, rozmýšľam, ako vlak zrýchliť, keď idem späť na západ, rozmýšľam, ako ten vlak otočiť...

Čo robiť 6 hodín vo vlaku? Áno, myšlienky, ako vlak zrýchliť, či otočiť, sú časté, ale veľmi rýchlo na to nájdete odpoveď. Teda, že sa tá odpoveď nájsť nedá. Preto takmer celých 6 hodín pozeráte po spolucestujúcich a rozmýšľate, čo asi robia, kto sú, čo sú, kam idú a podobne. Teda, aspoň o cestujúcich, na ktorých sa dá pozerať nenápadne a bez väčšej námahy krku. Nie, že chodíte od kupé po kupé a načumujete. Alebo že stojíte a pozeráte cez celý vagón...

Skryť Vypnúť reklamu

Štvrtá cesta v mojej krátkej histórii, konkrétne naspäť do Bratislavy, však bola takto nudná len zo začiatku. Potom sa to náhle zmenilo. Cesta prestala byť nudná. Bola otravná.

Z repráku v ICčku odznela informácia, že sa blížime k stanici Poprad-Tatry. Vystúpil jeden pán. Ostali sme v kupé dvaja. Kým nenastúpili ďalší. Teda tri dámy a jedna pani. A boli sme siedmy. Nesedí matematika? Vysvetlím.

Ja som jeden. Potom ten druhý pán. To bolo pôvodné osadenstvo vlaku, ihneď po vystúpení. Nastúpili však tri dámy, plus jedna pani so psom(!). A ten pes je siedmy živočích okupujúci kupé...

A teraz môžete hádať, kto z týchto cestujúcich ma najviac zaujal. Tie tri dámy, hovoríte si? Omyl. Všetky tri mali okolo 35 rokov a zhruba 2,5-násobok toho kilogramov... Takže nič, čo by viedlo k zaujatosti. Ten pán, hovoríte si? Možno. Pomerne srandovný ujo. Aj keď vlastne povedal len pár slov, hneď na začiatku, keď sa kontrolovali lístky. Mňa skontrolovali a jeho nie, aj keď držal v ruke lístok. „Asi stačí jeden," povedal. To bolo (takmer) všetko, potom len buď čítal knihu alebo počúval empétrojku...

Skryť Vypnúť reklamu

Vylučovacou metódou ste došli na to, prečo píšem tento článok (okrem toho, že sa nudím). Nie som narcis (klamem, ale to len preto, aby ste tento článok vôbec pochopili), nie je to kvôli mne. Je to teda pani so psom. Prekvapilo ma, že niekto si trúfne cestovať so psom vo vlaku. Teda, najmä, ak je to až 4 hodinová cesta. Z Popradu do Bratislavy.

Po pár dialógoch psa a jeho postaršej paničky (vek mala asi taký, koľko jedna z paní kilogramov) som sa už takmer uberal spať. Sedel som v kupé, pri chodbe, teda oproti pani zo psom. Taška hore, ruksak dole, pod nohami. Pod nohami sa dosť v obľube premával aj ten pes. Nevyznám sa v tých všelijakých psích názvoch. Ale bolo to, skrátka, niečo príliš chlpaté. Aj preto pes dostal odo mňa odborný názov - 'prachovka'.

Skryť Vypnúť reklamu

A začala dlhá predlhá cesta. Dlhá otravná cesta. Asi po hodine cesty, kedy sa mi prachovka zopárkrát obtrela o (nie len moje) nohy, som pocítil nutkanie ísť na WC. Idem sa postaviť, ale vidím, že na chodidlách mám prachovku, zjavne vyčerpanú z dlhej cesty. „Nevstávaj, mladý, veď on sa o chvíľu zobudí," povedala príjemná tetuška.

Snažil som sa prachovku najprv v spánku napodobniť, no potom som zistil, že to nie je najbezpečnejšie. Tak som čakal asi polhodinu, a potom som nenápadne (keď sa pani nepozerala) pohol nohou. Prachovka sa striasla, prebudila sa. Nuž a ja som sa išiel... ako to slušne povedať... vyprázdniť na WC. Je to sranda, keď sa vlak hegá...

No nič. Keď som sa vrátil, pani sa akurát s láskou a hlasovo prebehnutou trojoktávou prihovárala k psovi. „No čo, Mathes, no čo môôj, čo môôôôj?" Radšej som si vybral empétrojku a zapchal uši. Xindl X dobrý, ale slabý, Horkýže Slíže boli dostatočne hlasní na to...

Okolo štvrť na šesť sa mi pri tom konečne podarilo zaspať. Akurát začínal album Živák. Avšak už pri pesničke Brďokoky (2. pesnička) som bol prebudený. Tá ženská si totiž potrebovala zapnúť svetlo (napriek tomu, že nič nečítala, nič nehľadala v taške a ani nič z toho nešla robiť. Len pozerala z okna).

Zobudili sme sa. Aj ja, aj ten už spomínaný ujo vedľa. Obaja sme sa pozreli na seba, potom na prachovku, potom na zasvietené svetlo, na tetu, zas na seba a prevrátili sme oči. Neviem, čo sa rylo v jeho pamäti, u mňa sa však začali prejavovať vražedné myšlienky. Ale tiež myšlienka sedieť tri roky za vraždu, keď je mi dlho už týchto päť-šesť hodín, plus-mínus kalamita, ma dostala naspäť do normálu.

Okolo trištvrte na šesť povedala teta konečne pekné slová! „Mathes, čo? Ideme na prechádzku? Idemee? Idemeeee? No poooď, môôj." Prachovka zmizla, a tak som sa konečne dostal k svojmu ruksaku s jedlom! Voľné miesto predo mnou som využil na vytiahnutie rožka a natiahnutie nôh. Vytiahnem rožok, spolucestujúci mi poprial dobrú chuť a v tom ...

... teta s prachovkou sa vrátila a psa si vyložila na kolená. Zahryznem do rožka, pozriem pred seba a tam na mňa čumí očividne hladná prachovka... Pani však využila svoje bosorácke schopnosti a slovami „Mathes, veď nie si hladný!" - uspala prachovku.

A vtedy som jediný raz trpel nezvyčajnou myšlienkou pri tomto smere cesty: Ako sa zrýchľuje vlak? Žiaľ, ako vždy, bez úspechu, a tak som vyliezol z vlaku von, kde bola teplota minimálne -10°C (február, no čo?). Keďže nevyhlásili, kam vlak prichádza, cestujúcich pred vlakom nik nečakal. A tak som sa po vlastných odtrepal za mamou, hodil tašku do auta, šiel radšej do kostola, potom domov, spravil veci do školy, pozrel ako vtedy bývavalo v nedeľu novú Partičku a išiel spať.

Tak, dočítali ste sa na koniec článku. Zrejme to vo Vás nezanechalo žiadny estetický zážitok a asi to teraz považujete za stratu času, ale i tak... Dúfam, že Vy sa raz vo vlaku budete zabávať viac, než ja!

Michal Šášky

Michal Šášky

Bloger 
  • Počet článkov:  139
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Večne meškajúci maniak do športovej novinárčiny, s extrémne vyvinutým zmyslom pre ironické a sarkastické poznámky, predseda vlastnej kvázipolitickej strany SPI a človek prácu vykonávajúci vždy na 100% (pondelok 12%, utorok 23%, streda 40%, štvrtok 20% a piatok 5%...) Zoznam autorových rubrík:  FutbalMS v hokeji 2011MS v hokeji 2012Iné športyZ môjho nudného životaTelevízorHudbaNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Skryť Zatvoriť reklamu