Rozhodne nemám najväčšiu čítanosť na SMEblogoch, no možno niekto z vás dvestotridsiatich, čo ste tento článok čítali, už viete o mne, že som chodil na klavír. Už viete, že som na klavír chodil viac z povinnosti, ako z nadšenia preň...
A tiež viete, že sa mi konečne zapáčila pesnička Waka Waka. V pravý čas, majstrovstvá sveta, pre ktoré bola táto nie práve najnovšia pesnička prespievaná, už boli a sú dávno za nami. Nedávno ma však očarila pesnička We No Speak Americano. Určie ju mnohí poznáte, v rádiách chodí takmer stále. A aj keď aj ja uprednostňujem MP3-ojku pred rádiom, niekedy sa hold zvuku rádia nevyhnem. V obchodnom dome, na miestnej zmrzlinárni, alebo akomsi tom pohostinstve...
Jedna z nevýhod rádia je tá, že nie vždy prezradia, čo ste práve počúvali. A aj preto pátranie po tejto pesničke nebolo najjednoduchšie. Ale zvládol som to.
Opäť Facebook a opäť nejaký môj priateľ zverejnil klavírnu skladbu. A čuduj sa svete, akurát We No Speak Americano. Tentokrát som nepotreboval, aby som menil názor na dobrú pesničku kvôli zvuku klavíra, no povedal som si, že si to vypočujem a uvidíme, čo to spraví...
Pesnička sa mi páči ešte viac, ako predtým.
Žiadne prekvapenie, dalo sa to čakať. Klavír ma znova láka, ale len, kým k nemu neprídem... Nuž ale, započúvajte sa aj vy do zvukov kláves klavíra tejto 21-ročnej Kórejčanky Sunny Choi. Príjemné počúvanie!
