Aby som Vám trochu priblížil i herecké obsadenie: tanečné štúdio bude hrať istý EtnoDance a známy bratislavský music club bude hrať Hlava XXII. A sestra ostane sestrou.
Všetko to začalo v septembri 2009. Sestre, rodenej tanečnici, raz skresol v hlave nápad, že namiesto hip-hopu, ktorý donedávna tancovala, rozhýbe svoje brucho a skúsi teda brušné tance. I podporovali ju v tom všetci blízki. Sestra si na internete našla niečo za „rozumnú cenu”. I keď drahé, ale vraj najlacnejšie. EtnoDance.
EtnoDance a sestra. Stárnu spoločne takmer 10 mesiacov. Počas toho tu bolo jedno vystúpenie. Bolo ideálne. V Dome kultúry. Všetci mali kde sedieť, všetci videli, všetci počuli. Bolo príjemne teplúčko, všetci si kam mali odložiť všetky „pakšametle” - bola totiž i šatňa. Bolo všetko, čo bolo treba. Okrem malých (možno i trochu väčších) technických problémov sa všetko zadarilo na jednotku s hviezdičkou...
No prišiel jún. Devätnásty jún. A zvrat v deji. Do deja totiž vstupuje tretia hlavná posava. Istá Hlava XXII. A zároveň druhé verejné vystúpenie sestry a EtnoDance.
Avšak, vystúpenie sa nedalo porovnať s tým prvým v kultúrnom dome. Ani zďaleka. Bratislavský klub sám o sebe tvrdí, že má maximálne 110 miest. Už len samotných účinkujúcich bolo azda takmer toľko. A nehovoriac, že ešte každý musel mať nejaký svoj doprovod, dákych svojich hostí, pre ktorých vystupoval. Len samotná sestra ich mala štyroch. Vrátane mňa. A len samotná udalosť na Facebooku mala 64 zúčastnených. No silno pochybujem, že sa zaškrtli všetci rodičia a kamaráti a tých asi dvadsať maličkých detí, čo vystupovali ako prvé... Vrátane ich rodičov. A už i tak zaplnená Hlava XXII sa rozhodla zarábať ďalej. Lístky sa dali totiž kúpiť i priamo v klube, ktorý na prvý pohľad dosť pripomínal rannú špičku MHD. Nebolo sa kam pohnúť, ani kam si sadnúť...
Pravedpodobnosť sadnutia si bola asi taká istá, ako že Fico zostaví vládu. Aj keď sestra bola tanečnica, no aj Fico vyhral voľby... Skrátka, sestra síce povedala trénerke, že potrebuje štyri miesta na rezerváciu; a síce trénerka ešte predtým povedala, že miesta si treba rezervovať u nej; a síce si to tá trénerka zapísala - sadnúť si nebolo kam. Rezervácie neboli. Teda, nie na naše meno...
Zaplatili sme 4€ za vstupné a pretlačili sme sa návštevníkmi. Stôl s nápisom „RÉSERVÉ” a pri nich asi sedem stoličiek. Dúfajúc, že sme to my, sme si sadli. Už k ďalším dvom fanúšikom, teda hosťom sestry. Vystúpenie o chvíľu začína...
19:04. Prišiel zvukár a mimikou komunikoval s tiežprítomnou kapelou. I keď sme čakali, že kapela, umiestnená na pódiu, má byť živou hudbou k vystúpeniu brušných tancov, zrejme sme sa mýlili. Ako nám bolo i potvrdené, kapela vystupovala až potom, i keď mala čosi hrať i k brušným tancom. Ale nehrala...
Asi tak okolo štvrť na osem začalo „vystúpenie o siedmej”. Keďže však na pódiu bola rozmiestnená kapela, tancovať sa muselo pod pódiom. Na tej istej výškovej úrovni s tými, ktorí sa na to prišli pozrieť. Čiže tí, čo nesedeli v prvej rade, si veľa nepozreli. V podstate iba to, čo predznamenáva názov spomínaného klubu...
Ako začali vystupovať najprv malí brušnotanečníci, naklonila sa k nám cabeza. Pre tých, čo nemajú otvorenú stránku slovnik.sk, cabeza je po španielsky hlava. Predpokladám, že nechápete. Vysvetlím...
Došiel za nami pán od baru. Čistý Slovák. Dlhé vlasy, krátka brada, fúzy, exotická košela, mexický prízvuk. Vraj, či to tu máme rezervované. No, máme... či? Nakoniec však po pár hádkach došlo k tomu, čo sa predpokladalo. Mexická pracovná posila na Slovensku do nás šťuchala celú dobu, snažila sa nám vysvetliť, že rezervované to tu má niekto iný a počas tretieho vystúpenia, kedy sme fotili a nahrávali sestru, začal „príjemný” prevádzkar „príjemného” klubu mykať našimi plecami, rukami a snažil sa nám povedať, že „toto tu je rezervované, toto trebalo rezervovať, toto treba zavolať a rezervovať”... A to sme už stáli. Mimo stoličiek! Zatiaľ, čo ostatní sestriní hostia už boli preč a ostal som tam len ja s mamou. Štyri voľné stoličky a traja ľudia, čo už prišli na tú rezerváciu. Ale stále nebolo dobre...
I naštvali sme sa, dopili sme si drahé pitie, ktoré v teple zaliatom klube bolo docela potrebné a odišli sme. Veru, otvoriť okná, to nenapadne každému... A tak sme vyšli von, sestriní hostia i hostia jej kamarátky - spolubrušnotanečníčky. Chvíľku sme si ešte na čerstvom vzduchu plnom komárov zanadávali, niektorí si potrebovali i zafajčiť, no a potom, každý v prepočte asi o 200 korún ľahší za vstupné a občerstvenie, sme mohli ísť naspäť domov...
A pekný deň za nami. Avšak odpovede na otázky typu, ako môžu predať viac lístkov, ako je miest v klube; či ako môže byť vystúpenie prakticky priamo medzi divákmi v tak malom klube, si necháme na voľné pokračovanie tejto rozprávky. Teraz však už zazvonil zvonec a dúfam, že táto rozprávka podľa skutočnej udalosti Vám na dobrú noc stačila. Teraz hor sa do postele... Rozprávky je koniec. Či?
