Páči sa mi veľa hudobných nástrojov. Či už je to zvuk bicích, zvuk gitary, zvuk saxofónu... Hudbu milujem, avšak neviem sa dokopať k tomu, aby som sa na niečom naučil poriadne hrať. Napriek tomu, že som chodil päť rokov na klavír, doteraz hovorím, že neviem poriadne hrať na žiadny hudobný nástroj.
Možno to pozanajú viacerí. Teda aspoň som to od mnohých počul. „Zvuk nástroja sa ti páči až dovtedy, dokým na ňom nehráš ty sám.” Toť citát jedného kamaráta. A s klavírom je to tak isto. Páčilo sa mi, keď si otec sadol v obývačke za klavír a hral. Páčilo sa mi, keď som na YouTube počúval klavírove skladby. Klavír som si zamiloval. Až...
Rozhodol som sa (i keď nie ja, ale skôr moji rodičia), že sa naučím hrať na klavír. Povzbudzovania, že mi to ide, že som dobrý, že mám talent... nezabrali. Klavír sa mi postupne, deň čo deň za tých päť rokov, čo som naň chodil, priam zhnusil. Nebavilo ma na ňom hrať a už ani počúvať ho. Aj preto si nepamätám žiadnu pesničku, čo som hral. Ani začiatok, ani koniec, ani časť. Zahral som a preč, PREČ z mysle!
Dlho ma strašila myšlienka na tento hudobný nástroj. Každé stlačenie klávesy mi liezlo krkom. Nechcel som hrať, nechcel som nič počuť... Stačil však malý oddych... teda malý... asi štyri roky sú tomu, ako som na klavír prestal chodiť. A ako sa mi tak načíta Facebook, vidím odkaz na video, v ktorom je ako úvodný obrázok klavír. Skúsil som si vypočuť a dopadlo to tak, že som napísal tento článok s cieľom ukázať aj vám krásu klavíru. Počúvajte...
Mne sa až teraz zapáčila pesnička Waka Waka.
