Koncert mal začínať o ôsmej večer a (aj keď bol v kostole) malo sa platiť aj vstupné. Otec mi ešte včera, cestou zo Svätého Antona (kde tiež hrali koncert) vravel, že ma „prepašuje” zo zadnej strany kostola. Nechcel som rušiť nazvučovanie a čakal som, kým sa ozve on. Až sa ozval iný kapucín - kapucín Félix - a pýtal sa ma či som s otcom a prečo nedvíha telefón. Bolo to o 18:39. Spýtal sa ma či prídem na koncert. Povedal som, že prídem.
Odvtedy som sa snažil dovolať môjmu otcovi. Keď nedvíhal a ani mi nikto nevolal späť, súdil som, že asi má ešte od skúšky na ticho telefón. Kapucínov som otravovať nechcel a povedal som si, že však euro hore-dolu. Prišiel som čosi po ôsmej, pódium prázdne. Však ako vždy, trošku meškajú... Čakal som asi polhodinu. Prešli okolo mňa otcove kolegyne a preletel i kapucín Ondrej, von z kostola a dnu, no moje pozdravy nezaregistroval. Evidentne mal hlavu plnú čohosi iného. Neskôr som asi pochopil, čoho.
O pol deviatej vystúpili na javisko kapucíni Marián, Ondrej a Félix. Chýbali Noro a môj otec. Už som tušil, že sa veci nemajú najlepšie... Otec totiž len tak koncert nevynechá. A žeby pri Norovi ostal akurát môj otec a iba on... To sa mi nezdalo. Ale zase, keby bolo čosi veľmi zlé, Félix vie, že som na koncerte, vravel som mu to do telefónu, tak by mi to povedal skôr, než to povie všetkým do mikrofónu... No práve Félix moje myšlienky prerušil. Podišiel k mikrofónu a vraví:
„Nastala nám taká komplikovaná situácia, aj sme rozmýšľali či tento koncert nezrušíme.
Stanley totiž dostal príhodu a leží na štátnej
(dramatická pauza, v kostole sa všetci po sebe začali pozerať - a ja po nich).
Ale rozhodli sme sa zahrať vám pár pesničiek... Ale mohli sme tento koncert aj zrušiť!
No dáme si najprv za Stanleyho jeden Otčenáš...”
Pomodlil som sa Otčenáš a splašene som vybehol z kostola. Oprel som sa a snažil som sa dovolať mame, no ani ona dnes večer mobil nedvíhala. Behom pár sekúnd vybehli z kostola aj otcove kolegyne. Stihli sa iba nadýchnuť, hneď som zahučal, že o všetkom počujem prvýkrát. Odbehol som ďalej a volal som mame, nič... Až zrazu začala po mne jedna z kolegýň kričať. Pribehol som a vysvetlila mi, čo sa stalo. Že v práci spadol a rozbil si hlavu, volali sanitku a tá ho odviezla do nemocnice. Ale volal aj späť, všetky výsledky boli vraj v poriadku, podpísal reverz a išiel na stretnutie. Ďalej už nevedeli. Nasmerovali ma na štátnu nemocnicu - vďaka Bohu, lebo ja som v tej chvíli nevedel povedať ani dátum svojho narodenia - a bežal som tam.
Pred nemocnicou som zdiaľky zazrel auto kapucína Nora. Keď som sa priblížil a prišiel pred nemocnicu, zbadal som fajčiť Nora i s kamarátkou Janou, ktorá s mojim otcom mala stretnutie. Noro mi povedal, že otec leží a ošetrujú ho. Mal dvakrát rozbitú hlavu, teraz mu ju šijú. Ale nič viac som sa nedozvedel... Dofajčili, išli sme do nemocnice. „Félix ohlásil, že má príhodu,” vyšlo zo mňa cestou. Noro sa zastavil, prevrátil očami a išli sme ďalej. Vtedy som tušil, že asi to nebude také strašné... Prišli sme do nemocnice, sadli sme si na chodbu, Noro citoval Jane Félixove slová, no tá ma vyviedla z dobrých myšlienok. „No môže to byť všetko...” V tom otca akurát prevážali na interné, videl som len jeho bezvládne telo a veľký obväz na jeho hlave, cez ktorý značne presakovala krv. „Chceš ho ísť pozdraviť?” - spýtal sa ma Noro. Postaviť som sa ale vtedy nedokázal.
Keď mama stále nedvíhala, s extrazlými myšlienkami som sa valil domov, či je aspoň ona v poriadku. Zákon schválnosti, samozrejme, všetky možné MHD spoje domov mi ušli pred nosom. Šoféri dnes ozaj dominovali vo svojej klasickej športovej disciplíne - zatvoriť dvere skôr, než pribehnú všetci cestujúci. Tak som šiel pešo, snažil som sa niečo dobré vidieť už v tom, že sa svieti v obývačke. Vybehol som hore, mama spokojne sedela za notebookom a spokojnejší som už bol aj ja. Mobil iba nepočula. Zavolala Norovi, ako sa veci majú a spoločne sme išli do nemocnice.
Keď ho zase odvážali na interné, išli sme už s ním. Mali tam akéhosi pacienta, takže sme s ním a jediným nemocničným vozíkom čo tam mali ostali na chodbe - aspoň sme ho konečne presvedčili, aby ostal v nemocnici. Po asi dvadsiatich minútach vybehla nervózna doktorka z interného a začala po nás hučať, že on už tu bol, čo tu zas robí, nech ide konečne domov, sú tu aj iní pacienti (pričom na chodbe okrem nás vtedy už nik nebol). Išli sme jej vysvetliť, že ten podpísaný reverz je starý, spadol druhýkrát a teraz tu ostáva. Otočila sa na môjho otca, ktorý ledva žil a začala po ňom hučať - „Tak ste si to rozmysleli?! Háá?!” Po takom ródeu by som v tej nemocnici nechcel sám ostať ani s mŕtvicou. „Tak čo s ním robíte tu? Choďte s ním na chirurgiu! Ale vozík nám potom vráťte, je jediný, ktorý máme!”
Noro odtlačil otca späť na chirurgiu, kde sme čakali asi ďalšiu polhodinu. Za ten čas zaspal a nejaký bezdomovec si ho zjavne obľúbil. Snažil sa mu rozprávať nejaké vtipy a na chvíľu odišiel. Vrátil sa s pohárom vody, že borovičku mu dať odmietli. Pretrel mu čelo a zmizol... Chvalabohu.
Zobrali ho dovnútra, pozbierali akési papiere, ešte podpísal papier o tom, že ostane v nemocnici a znovu zaspal. Previezli ho na izbu, ľahol do postele, pozakrýval sa a snáď znovu zaspal. Povedali, že veci mu máme doniesť až na ráno, teraz je to zbytočné.
Tak sme šli do večierky, kúpili mu minerálku na zajtra, kamarátka Jana si tiež voľačo pokúpila. Ona ostala v meste, ja s mamou sme išli domov. A teraz pri čokoláde na upokojenie píšem na blog... Veď i tak dnes nezaspím...
No oci, drž sa!
