Nedávno som totiž čítal na internete článok o tom, akí sme my Slováci zaostalí. Pretože kým Facebook naberal na popularite v USA niekedy okolo roku 2006, my sme vtedy zažívali eufóriu z anonymných nickov v miestnostiach Pokecu...
Zrejme už ani netreba ďalej písať, podľa tohto úvodu a nadpisu článku si už odvodíte, čo som vlastne chcel napísať. Skrátka, načo vyhľadávať niečo nové, keď zažívame radosť z niečoho svojho, i keď možno staršieho? Netajím sa tým, že aj ja som kedysi využíval Pokec. Samozrejme, už teraz Pokec obchádzam širokým oblúkom. No kedysi tam chodievalo, obrazne povedané, celé Slovensko. Dnes tam ostalo už len pár tisíc úchylákov, ktorí práve vyhnali ten početný zvyšok.
Chápem ľudí, čo teraz zatracujú Pokec a vyhýbajú sa mu, nadávajú naň. Chápem ich, už tam nie je priam nikto normálny a ten e-mail je neskutočne pomalý. Hovorí sa, že je ako Slovenská Pošta - dnes pošleš, zajtra doručí.
Nechápem však ľudí, čo pindajú i na starý Pokec. Hovorte si čo chcete, ale na Pokeci ste boli aj vy, ak ste v tú dobu mali prístup k internetu. Boli tam všetci a určite tam všetci nechodili preto, lebo sa im tam nepáčilo. Ja na starý Pokec nemôžem povedať krivé slovo - stretol som sa tam s mnoho skvelými ľuďmi. Našiel som si tam veľa kamarátov a kamarátok, s ktorými som dnes v kontakte, či už viac, alebo menej. Ba čo viac, práve na Pokeci som sa stretol s mojou priateľkou, v tej Pokec-dobe ešte kamarátkou.
Je teda jemne odveci tvrdiť, že Slovensko sa vyznačovalo divným efektom neskorého nástupu hystérií oproti západnému svetu. Je pomerne normálne, že najprv svojou vecou žije Amerika a až potom celý svet. Je hlúposť nadávať na nás, že sme Facebook „neobjavili” skôr. Lebo načo sme mali hľadať niečo iné, keď nám bolo dobre tam, kde sme boli?
Doteraz si živo pamätám to čakanie na pohybovú poštovú obálku a vedľa nej číslo, koľko som ich dostal... A naviac, na Pokeci sme väčšina neboli takí závislí, ako na Facebooku :-)
