Chcel som. Ako jediný z rodiny, ale chcel som. A išiel som. Aj so skoro celou príslušnou obetujúcou sa rodinou, ktorej sa chcelo viac do postele, než na polnočnú do nabitého kostola.
Ulice boli prázdne. V panelákoch by ste rozsvietené okná narátali na prstoch jednej ruky. Typická situácia pre Bratislavu, keď smer východ odídu všetky autobusové a vlakové spoje. U Salíkov na Miletičke to však prázdne nevyzeralo a ani nebolo. Kostol bol naprataný až po samý okraj.
Prístup k priestorom kostola býva vďaka firme sidliacej povedľa jednej z dvoch strán zväčša neprístupný, takže väčšina ľudí bola len pri jednom vchode. Ja som prešiel popri kostole ku druhému vchodu. Tam v porovnaní s druhou stranou kostola nebol skoro nik. Po čase som si dokonca aj sadol.
Ako je to možné? Jednoducho. V nápeve zboru bol cítiť nárek, mocný plač. Kňaz v kázni pätnásť minút vravel, akí sme všetci zlí a strašní, spomenul dokopy hádam aj sto bodov kázne, načal tisíc myšlienok - ani jednu nevysvetlil, ani jeden bod nerozvil. Jeho utrápený a smutný hlas uspával aj ľudí, ktorí boli nadopovaní kávou natoľko, že nestáli, ale skákali. Omša pôsobila skôr ako na Veľký piatok alebo ako zádušná za Václava Havla, než ako na Narodenie Pána.
K Saleziánom pravidelne nechodím, takže meno kňaza odo mňa nedostanete. Vlastne, už to býva tak, že k ním chodievam len na polnočnú omšu. Ešte som ale, pokiaľ si dobre pamätám, nikdy a nikde nezažil tieto dve veci:
aby skoro nik neprišiel viac ako 10 minút po začiatku omše (čiže všetci ľudia, čo dôjsť chceli, došli relatívne načas)
a aby počas kázne snáď až desiatky ľudí doslova vybehli z kostola a buď znechutení odišli domov alebo si už na schodíkoch pri východe z kostola zapaľovali cigarety
Určite som nebol sám, kto do kostola išiel s radosťou a plný elánu. Mnohí boli naradostení z narodenia Pána a verím, že drvivá väčšina aj z veselej atmosféry v rodine. Každý rok ľudia práve preto chodia na polnočnú omšu. To, čo však zažili tento rok ľudia u Salíkov, nemalo až na tradičnú koledu pri zhasnutom svetle na konci, zďaleka nič so šťastnými a veselými sviatkami...
Ak by išiel okolo Miletičovej ulice tento rok spevák mojej najobľbenejšej vianočnej pesničky, Václav Neckář, spieval by: „Už slyšim lidi na půlnoční zpívat zívat v kostele.”
