Po tom, ako sme sa utápali v snoch a preoptimistických rečiach o zlate, v iných prípadoch iba o medaile, prišla rana v podobe slabého výkonu proti Slovincom, absolútny výpadok v druhej tretine proti Nemcom a nezvládnutý zápas s Ruskom. Reči sa zvrtli na povzbudzovanie, veď aspoň to štvrťfinále by byť mohlo. Prišiel zápas s Čechmi a začali sme sa utápať v teóriách, ako môžeme postúpiť. Prišiel zápas s Fínskom a s ním odišla celá vidina úspechu...
Miesto radosti, úsmevu a osláv, ktoré sem naši starí-dobrí hokejisti prišli prežívať, ostala iba blamáž, hnev, do histórie zapísané rozpačité, zlé výkony a oči pre plač. Prešli sme dlhou prípravou na šampionát, fanúšikovia žili hokejom a vypadnutie v osemfinále bolo dýkou priamo do srdca. Chceli sme vylepšiť každý jeden detail. Poctivo sme vybrali hokejovú halu, poctivo sme ju stihli postavať, poctivo si na nej kompetentní nabalili vrecká. Maskot sa fanúšikom nepáčil, vyzeral ako Slota - nuž vymenil sa. Nebáli sme sa vyhodiť desiatky, stovky eur za drahé lístky na náš šampionát. Nechceli sme takú hymnu šampionátu, chceli sme onakú hymnu šampionátu. Kristína nemá štýl, Gladiátor nemá gule. Upratovala sa vo veľkom Bratislava, maľovali sa smetné koše - aspoň tie ostanú ako užitočná spomienka na šampionát.
Žiaľ, aj keď sú bezpochyby Stümpel, Demitra a ďalší to najlepšie hokejové, čo na Slovensku máme, dnes už nie je rok 2000 alebo 2002. Dnes už to nie sú tí zlatí chlapci, čo sa vedeli pobiť pri mantineli a puk dopraviť do brány aj so súperovým brankárom. Dnes už to nie sú tí hokejisti, čo za dve sekundy päťkrát obkrúžili ľadovú plochu.
Žiaľ, dnes sú Stümpel, Demitra a spol. iba žijúcimi legendami, čo ešte hrajú hokej. Hokejový „domov dôchodcov”, v tom najlepšom zmysle. No píše sa dnes rok 2011 a na svete sú iní, mladší, rýchlejší a na úspech predurčenejší hráči. Žiaľ, nie so slovenským občianstvom. Na vyhrávanie sú tu iní, iba škoda, že sme to museli zistiť takto, vo vlastnej hale, na vlastných majstrovstvách.
Ktovie, kde sa stala chyba. Či ňou bol brankár Jaro Halák, cez ktorého prešlo najmä od zápasu s Ruskom primnoho lacných pukov. Či ňou bola obrana, ktorú sme po prvýkrát vôbec zaregistrovali, keď sa k tímu pripojil zranený Ľubomír Višňovský. Či ňou bol útok, ktorý po každom zápase povedal - „Musíme viac strieľať na bránu!” - a skutek utek minimálne do posledného zápasu s Dánskom.
Nikto nečakal, že Slovensko bude hokejovo smútiť za šampionátom ešte pred posledným oficiálnym zápasom. Hoci viacerí niekde v kútiku čiernej duše čakali, že ako býva dobrým zvykom, naši hokejisti na tomto šampionáte voľačo pobabrú... No pri týchto chalanoch snáď nik nečakal, že to bude ten samotný základ - hokej.
Vôľa týchto chalanov pricestovať bola tá, že sa hralo na domácej pôde a chceli sa rozlúčiť so slovenskými fanúšikmi. Generácia starých harcovníkov, ktorí chceli s vidinou skoro medaily z Olympiády - ktorá ale na rozdiel od majstrovstiev sveta hrala v strede dobre rozbehnutej sezóny - pobozkať ešte jeden cenný hokejový kov.
Nepodarilo sa. Zatiaľ, čo sme od roku 2005 brali štvrťfinále pre našu hokejovú krajinu ako fatálny neúspech, pretože sme posilnení myšlienkami na Göteborg mali pocit, že máme výborných hokejistov, ktorí majú na zlato - dnes, v roku 2011, sa presne tí zlatí chlapci nedostali ani len cez prekážku osemfinálovej skupiny. A štvrťfinále budeme oddnes brať úplne všetci všetkými desiatimi.
Realita je žiaľ taká. Aj keď títo hokejisti by za optimálnych podmienok a formy možno mali na to dostať sa do bojov o medaile; dnešok, výkon a výsledok tvrdí pravý opak. A načrtá realitu, ktorá tu bude odteraz na každom šampionáte. Ku ktorej sme sa dopracovali počas tých rokov, čo sme hokej, výchovu mládeže a iné dôležité veci, ignorovali. S výnimkou Richarda Pánika totiž nemáme hokejové talenty, ktoré by v budúcnosti vedeli potiahnuť reprezentáciu. O rok iba márne môžeme čakať pomoc unaveného Mariána Hossu či Mariána Gáboríka, ktorí majú za sebou neľahké roky a prístup hokejistov k reprezentácii nebol ani v minulosti práve najkladnejší.
Uvidíme, či sa ešte Paľo Demitra s Jozefom Stümpelom a ostatnými hráčmi dohodnú na ešte jednom „repete”. Na ešte jednom pokuse o víťazstvo a o úsmevnú a radostnú rozlúčku s hokejovou reprezentáciou. Ak totiž budúci rok nebudú na šampionáte reprezentovať, nemusí byť nereálna predstava boja o záchranu. Áno, už o rok.
A možno najbližší šampionát, ktorý budeme organizovať, bude šampionát nižšej kategórie... A všetci vieme, že to nie je prehnaný obraz súčasnosti slovenského hokeja. Na prebudenie je neskoro, môžeme iba poďakovať našim starým hokejistom. Dlhujeme im to. Už aspoň deväť rokov...
