Je piatok. Ráno sa zobúdzam, pozerám na mobil a tam SMS od kamaráta: „Dnes je Fru Fru :D Hádam nezabudneš!“ A z toho ste asi vytušili, o aký koncert ide. Ide o koncert českej rockovej skupiny Fru Fru. Poznáte? Ja som nepoznal. Ale názov dobrý - povedal som si - pôjdem si ich omrknúť.
Ako som sa k Fru Fru dostal? Veľmi jednoducho. Slušným a džentlmenským odprevadením kamarátiek a kamaráta na autobus. Pod mostom, kde im ten autobus stál, sa na stene vynímal vpredu krásne zelený plagát. „Tak, kam ideme?“ - spýtal som sa pohľadom na plagáty s predstaveniami, no myslel som to ako fór. „Loveblade, Longital... Fru Fru?“
Musíte uznať, že Fru Fru je velice krásny a oslovujúci názov kapely. Síce, môj fór sa stretol s pochopením a „všichni se nutně zasmáli“, ale ako sa hovorí: kto sa smeje naposledy... Ech, nikdy som si to nezapamätal celé. Nevadí. Ide o to, že nakoniec sa mi asi po mesiaci podarilo presvedčiť aspoň jedného zo štvorčlennej partie - kamarátku Kiku.
Kika. Človek, čo o 24 dní maturuje (vlastne o 23...). Človek, čo by sa mal potiť nad učebnicami, papiermi. Nie spolužiak, ktorý má už fajront, má po Monitore, je prijatý na školu. Nie, Kika, o chvíľu maturantka. Teda, ako chápem, že ona ide, ale že ju pustia rodičia - o to go... A pustili. Pri nej nečakané... Nuž ale podarilo sa mi prehovoriť ešte kamaráta Rasťa (od ktorého prišla ráno SMS) a on prisľúbil ešte dvoch kamarátov. Kamaráta a kamarátku, presnejšie. A Kika spolužiaka Matúša.
A naspäť ku konkrétnemu piatku. Piatok tridsiateho. Fru Fru sa blíži, je 16.hodín. Posilnení zmrzlinou a kofolou smerujeme ja aj Kika do Múzea obchodu, na Linzbothovu 16, na akciu Rock v múzeu. Vlastne, teraz na Malú scénu, na autobusovú zastávku...
- „Čo nám to tam ide?“
- „Sedemdesiatka?“
- „To je to, čo tam práve zatvára dvere...?“
Ešte, že máme čas. Sedemdesiatka chodí pomerne často. Nuž a po miernom sledovaní dákej (zrejme)manželskej dvojice, ako umýva okná, sme sa pomaly i tej ďalšej sedemdesiatky dočkali, ani samy nevieme ako. Nasadli sme na ňu a o pol siedmej sme vystúpili na Šikmej. Zástavka najbližšie k Múzeu obchodu. K Linzbothovej ulici. V živote som doteraz nepočul o Šikmej ulici (aspoň nie v Bratislave), ani o Linzbothovej ulici, ba v podstate ani o Múzeu obchodu...
Vystúpili sme, pozeráme - doprava..., doľava..., dozadu..., rovno..., na seba. „Kadiaľ?“ - odznelo dvojhlasne. Išli sme doprava. Kúsok. Ešte kúsok. Nie! Tadiaľto cesta nevedie. Ideme dozadu, tam išli predsa všetci, čo vystúpili z autobusu. Vrátili sme sa na pôvodné miesto, otočili sme sa dozadu a skúšali ísť tadiaľ...
„Čo myslíš, že je vzadu?“ - spýtala sa Kika, s pohľadom na koniec ulice, kde to vyzeralo ako okraj sveta. Nič. Len sem-tam nejaké autíčko... Okraj alebo úplný koniec sveta. „Hmmm... prach?“ - znela odpoveď. I sa Kika rozhodla opýtať miestnych obyvateľov, kadiaľ vedie cesta. „Neznášam, keď sa stratím a potom, keď sa spýtam, tak, že sa mám vrátiť... Ach...“ - spomínala Kika na svoje zážitky. Nuž a nadišla chvíľa otázky.
- „Prepáčte, kde je tu Múzeum obchodu?“
- „Múzeum obchodu?“
- „No, Linzbothova ulica...“
- „Jááj, tak to sa musíte vrátiť...“
... a boli sme poslaný do tretieho smeru. Aspoň to som rozumel. Kika sa tvárila, že pochopila viac. „Tak, kam?“ - opýtal som sa. „No músime sa vrátiť naspäť... A potom doľava, na dáku ulicu na M... Či na K? Na H...?“ Desať minút pred koncertom. Príliš ružovo som to nevidel...
I vrátili sme sa. Po pár metroch nám opäť došlo, že ani tadiaľto cesta nevedie. Doprava, doľava, dozadu. Kde sme ešte neboli? Rovno. Ale pre istotu sa treba spýtať, keď sranda, tak poriadna... Kika sa tak, s priznaním, že je komunikatívna, spýtala ďalšieho dôchodcu na cestu. „To musíte ísť tuna rovnoo...“
A už sme to našli. Šesť minút do siedmej. Koncert začína o siedmej. Ľudia, naozaj, ak náhodou budete niekedy mať v pláne ísť do Múzea obchodu, dobre si zistite, kde to múzeum je! Lebo také stresy, aké sme mali my, to je zbytočné...
Každopádne, ak by ste chceli vedieť, ako sa dostať do Múzea obchodu a nepochopili ste to doteraz z článku, pokúsim sa to aspoň tak trošku laicky vysvetliť. Keď idete smerom z mesta autobusom č.70 na Šimkú zástavku (pričom Šikmá je názov zastávky!), vystúpte, otočte sa smerom k dverám, odkiaľ ste vystúpili a počkajte, kým Vám autobus nebude brániť vo výhľade. Tam uvidíte pár domov a jednu takú cestu, ktorá vedie do neznáma. Trošku, ako keby z kopca. Choďte tou ulicou a na jej konci uvidíte buď biely zdobený plot, alebo farebné plagáty na bráne múzea... A to je Múzeum obchodu. Neviem, či som Vám to takto ráno správne vysvetlil, ale dúfam...
My sme to však nakoniec našli. Bránu sme prekročili - o päť sedem. Rasťa nikde. Matúša nikde. Boli tam akurát tí Rasťovi kamaráti. Ťažko povedať, či oni vedeli, kto sme my, ja som však vedel, kto sú. Ale bez Rasťa som ich neoslovil. Časom sa zistilo, že Matúšovi, Kikinmu spolužiakovi, sa po.. kazilo auto. Čo je s Rasťom, nevedno... Doteraz.
I podišli sme k pokladníkovi. Lístky sme mali rezervované. Aj keď asi zbytočne. Okrem mňa, Kiky a tých dvoch tam nikto iný nebol... Ale dnu ešte nesmieme! Zvučí sa. Fru Fru päťdesiat minút meškali ale nevadí - na to sa oplatilo čakať. Zatiaľ sme sa pohrali s miestnym psom. Ale meno neviem. Radšej som ho ani nevolal. Veľmi veľký a až príliš prítulný. Môj strach z veľkých psov sa opäť raz prebudil...
Čo viac o tom piatku? Asi o pol ôsmej sme vyšli konečne hore. Ozvučené bolo. Pivo sa už čapovalo, nealko sa predávalo po flašiach. Kofola bola lacnejšia, ako v novinovom stánku, kde som si ju kupoval na obed. Cenu piva neviem... Obzreli sme si ešte trochu múzeum, potom sa vypli svetlá a hralo sa. Skupina Loveblade. Neviem, či hrali zle alebo dobre, ale ja som bol zvedavší na Fru Fru...
A tí ma nesklamali. Vynikajúca hudba, zaujímavé texty, zábava medzi pesničkami. Jediné, čo ma sklamalo bolo, že sme skončili už o desiatej. A to aj s troma prídavkami. Pochopiteľne, od Fru Fru. Aj keď je zaujímavé ísť na koncert kapely o ktorej jediné, čo som vedel bolo, ako sa volajú (v živote som nepočul žiadnu pesničku - až na koncerte), ale rozhodne to stálo za to a teraz to chce čo najrýchlejšie ďalší koncert Fru Fru. Odporúčam, ak by ste ich niekde videli hrať - určite sa na nich choďte pozrieť, aj keď ich nepoznáte. Ja som tak urobil a som rád!
