Zaplavilo ma nepríjemné svetlo a cítil som, ako mi z hrdla vyťahujú nejakú strašne veľkú vec. Predo mnou sa mihotali postavy. „ Dáme mu polovicu, aby necítil také bolesti." , bolo posledne, než som znovu zaspal. Potom som sa budil na pocit, ako by mi cez hruď precválali všetky kone, čo kedy dedo mal . Vždy sa nad mnou sklonila plavovláska v modrej blúzke. Nazval som si ju pre seba Charlize. Ráno, keď zažali, ma umyla. Bol som strašne unavený a tak neviem ako to urobila, že som bol v suchu a teple a cítil som sa bezpečne. Keď prišla posledný krát, sklonila sa mi Charlize k uchu a povedala „Držte sa!"
„Pán Satko je môj. Na sedmičku". Previezli ma. Okaňa. Vysoké, čiernovlase okate dievča sa cely deň vrtelo okolo mojej a vedľajšej posteli. Vymieňalo konské injekcie s infuziou v zásobníku. Cez hadičkový hub na krku do mňa všeličo ladovalo a naopak si bralo mojej krvi. Veselá, vysmiata. Keď si ma prišli pozrieť moji, povedala Okaňa synovi: „Mladý, mal by si isť von, nejako bledneš. Len ty tu nerob hrdinu a rýchlo chod, aby si mi tu nenatiahol k tatovi."
Neskoro v noci som sa zobudil. Mal som vysoko pod hlavou a dobrý prehľad. Proti v kresle sedela Zuzka, jediná sestrička, ktorej viem ozajstne meno. V šere osvetlenom monitormi a tlmeným modrým svetlom, chodila s malým LED svetielkom kontrolovať zásobníky a do farebných hárkov zapisovala čísla. Bolo to ako v kozmickej lodi. Ležali sme tam popripájaní hadicami a drôtikmi na rôzne skrinky. Na monitoroch sa vykresľovali krivky a čísla života. Nechcelo sa mi spať. Moja hruď ma len spolovice bolela ako predtým. Občas som fúkal do čínskeho balónika na pláž a pokažde to dokázal na menej nadychnuti. Bol som starý, znovu narodený somár. Áno, somár, lebo som si nedával nádej, že prežijem toho votrelca vo mne. V tom šere, kde ma nik nevidel. som si cele hodiny hánkami prstov vytieral z oči slzy darovanej budúcnosti.
Osem dni predtým došiel lekár oddelenia za mnou. „ Mate vážny problém. Podľa výsledkov z katetrizacie ste akútny prípad a zaradili Vás urgentne v pondelok na operáciu." - „Mohol by som si ešte zbehnúť domov? - „Vy ste ma asi nepochopili, pán Satko. Vy môžete kedykoľvek a rýchlo zomrieť. Toto je jedine miesto na svete, kde Vám stihneme pomôcť."
Tam na konečnej dvesto šestky nad mestom stoji Národný ústav srdcových a cievnych chorôb. Moje Nostromo pevne zachytene o planétu, odbornosť a ľudskosť. Čoraz menej ma boli hruď, z ktorej jeho perfektná posádka odstránila Votrelca, ktorého som si tam doniesol.
Vďaka.
