Babka porodila dedovi ďalšie štyri deti. Dvoch synov a dve dcéry. Tej staršej, Veronike, som sa narodil ja.
(babka v deň svadby s bratmi)
Dedo mal vinohrad a voly, s ktorými furmančil. Vína bol nadbytok a jediní koho zaujímalo, boli financi. Preto babka okrem prace doma a vo vinici, dokrmovala husi na pečienku. Vykŕmenú hus predávala za 2 koruny a pečienku za korunu. Žilo sa im ťažko. Jedine, na čo v dobrom spomínala, bola pešia pút z Grinavy do Mariazellu v dnešnom Rakúsku.
(babka pri vlastnoručne urobenom oltáriku pre procesiu k Božiemu telu.)
Po vojne dedo dostal v rámci americkej pomoci UNRA koňa. Dokúpil k nemu druhého a furmančenie mu išlo lepšie. Keď si už niečo nadobudli a chceli prestavať starý dom, došla mena peňazí a opäť boli chudáci. Dedo musel do družstva s celým majetkom. V 50-tých a 60-tých rokoch v družstvách bolo viac trápenia ako peňazí. Ale aj tak poslali najmladšieho syna na štúdium do Prahy. V piatom ročníku strýka nespravodlivo vyhodil profesor zo skúšky, babka sadla do vlaku a išla za rektorom. Ten ju prijal a nariadil opakovanú skúšku pred komisiou, ktorú hravo urobil. Ale na fakulte mu to nezabudli a podrazili ho pri štátniciach. Urobil ich v náhradnom termíne a jej veľký sen vidieť, ako páni profesori v „talároch" dávajú diplom jej synovi sa nenaplnil.
Ale babka to nevzdala. Ako prvák som zo školy chodil k nej na obed. Len čo som dojedol, odložila tanier a hneď som si musel napísať úlohy. Stal som sa jedníčkárom a babkiným miláčikom. Vedela neskutočne dobre variť, ako ona hovorila „od múky". Vyvárala mi a piekla samé dobroty a dala korunu za každú jedničku na vysvedčku. Mal som na tri mesiace do kina. Dokonca mi odpustila aj to, že som raz po nej kameň hodil, lebo mi nechcela požičať, koryto na člnkovanie. Chvalabohu, som ju netrafil. Keď som trochu podrástol, tak som im každý deň nanosil uhlie do peterpecky a nakálal drevo do sporáka. Vlastne v nedeľu nie, zato v sobotu dva uhláky. Ako stredoškolák nadšený fotografovaním som urobil tento portrét. Mala 66 rokov.
Na prednášky a cviká som už chodieval autobusom. Zástavka bola oproti jej domčeka a babka „vykukávala" z okna, kedy už konečne pôjdem a či tu výšku neflákam. Keď ma zazrela, došla sa ma opýtať, čo mi ma napiecť alebo navariť. Zakiaľ som sa kŕmil, zaujímala o všetko, čo sa dialo v škole a na skúškach. Vyzeralo tak, že spolu to zvládneme a uvidí tých pánov v „talároch". Bol som v tretom ročníku, keď jej na Veľkonočnú nedeľu doobeda zlyhalo srdce.
Dedo došiel z veľkej omše a cez okienka na dverách do spalne, som ho jediný kráť v živote videl ako plače kľačiac pri posteli. Ta drobná a láskavá žena bola tretím najmocnejším človekom v mojom živote.
