Keď som došiel zo školy, babka mi dala peniaze a poslala pre chleba. Veľakrát ho nemali a musel som isť ešte raz. Niekedy som mal šťastie a bol som pri tom keď poobede naviezli druhu várku. Obdivoval som vodiča a jeho závozníka, ako nacuvali zadnými dverami skriňového garanta k dverám obchodu. Keď otvorili dvere zavoňalo v celom obchode dobro. Vždy sa niekto z dospelých našiel a pomohol im vytvoriť reťaz a po dvoch bochníkoch chlieb hádzať k pultu, kde ho Erika odoberala a ukladala do regálov. Sníval som o tom, že aj ja budem raz stať v reťazci, chytať a hádzať chlieb. Horúci, voňavý, rascový a vyrážkový. Keď som sa s nim ako slimák pomaly vracal k babke, okusoval som popraskanú kôrku, odtrhával ju prstami z konca. Stláčaním som skúšal, kde je pod kôrkou veľká bublina, aby som ju odhalil a odštibral. V zime som si ho prikladal pod bundu na hruď aby ma zohrial a dával pozor, aby mi naň sopeľ netiekol . Doniesol som ho k babke taký poobhrýzany, až mi bola hanba jej ho podať. „Kde si bol tak dlho? Teba pre smrť poslať!" hrešila ma. Ale potom, duša dobra, ho prežehnala, odkrojila ten dokaličený koniec, natrela vrstvou masti. Ja som si masť posypal kryštáľovým cukrom. Topiacu masť som si olizoval na zápästí aby mi netiekla za rukáv a krehký stred krajca sa ako naschvál stláčal pod čerstvou a chrumkavou kôrkou, ktorá sa húževnato bránila odkusnutiu. Až sa mi gundže robili za ušami.
Obchodík zbúrali, pekáreň zmenili na hotel a babka ma čaká vo večnosti. Svet a chlieb sa zmenili, len vo mne zostala chuť a vôňa toho starého pezinského chleba a tváre ľudí, s ktorými som ho jedával.
