Šikanovanie ma sprevádzalo od prvých dní na základnej škole, najväčší problém bol v tom že všetci sa tam už nejako poznali a ja som nepoznal nikoho a tak som bol na to sám. Na prvé štyri roky základnej školy si už ani veľmi nepamätám alebo mi zostali iba tie lepšie spomienky. Najhoršie je keď niekto začne byť v kolektíve odstrkovaný takto sa to vždy začína, ak toto vidia ostatný tak to časom začnú zneužívať.
Celkovo som v živote nemal šťastie na kolektívy na základnej ani potom neskôr na osemročnom gymnáziu sme neboli dobrý kolektív. Paradoxne od prestupu na osemročné gymnázium som si sľuboval že tam nájdem lepších kamarátov ale opak bol pravdou. Kým na základnej som bol len občas odstrkovaný tak na gymnáziu to začalo otvorenou šikanou hneď niekoľkých spolužiakov proti mne. Najhoršie na tom bolo že som bol na to sám. Aj keby som sa im postavil tak som si myslel že nebudem mať najmenšiu šancu, pretože som vedel že nikto nieje so mnou.
A to je najväčší problém, prvý rok som sa snažil aspoň útoky na mňa ohlasovať triednej profesorke ale po krátkom čase som zistil že to nemá žiaden význam, pretože učitelia to brali na ľahkú váhu. Ostatný z toho mali vždy ohromnú srandu ale nikto nemyslel ako sa cítim ja. Mal som radšej vyučovacie hodiny ako prestávky lebo na prestávke sa obvykle zomlela nejaká "sranda" na môj účet. Najviacej som však nebol sklamaný z tých čo ma šikanovali ale z tých ostatných. ak som mal nejakých "kamarátov" tak keď sa niečo zomlelo vždy som na to zostal sám, každý z nich sa ku mne otočil chrbtom keď som ho potreboval. A ostatný, ktorých sa to netýkalo sa správali akoby sa nič nedialo. Najhoršie bolo že som to nemohol povedať nikomu. Učiteľom nie preto že aj tak to nijako neriešili a akurát ma ešte viac zosmiešnili a naviac sami sa smiali na tom čo mi ostatný robia. Doma som to nechcel povedať lebo som sa hanbil za to a doma som na to najradšej nemyslel. Skutočných kamarátov som v tom čase nemal žiadnych a to myslím doslova so svojich susedov som nikoho nepoznal a okrem školy som ani nikam inam nechodil.
Bolo to najťahšie obdobie môjho života pretože som nežil ale iba som čakal kedy už tých osem rokov prejde. Myslím že niesom jediný koho postihol takýto osud a že na ľudí ako ja sa často zabúda. A čia je to vina? Podľa mojho názoru najväčšiu vinu a tom nesú učitelia pretože keď niekto ubližuje druhému a ešte k tomu vidí že sa mu za to nič nestane tak tak ho to začne baviť ešte viacej. Pre neho je to sranda ale vôbec nemyslí na to ako sa cíti ten, ktorému ubližuje. A verte mi pre toho to sranda nieje najmä keď sa nemá na koho obrátiť. V neposlednom rade tiež zijeme v spoločnosti ktorá nás učí byť ľahostajný voči ostatným.
Najmenej stokrát som sa im chcel vzoprieť ale nedokázal som to pretože som videl že všetci sú s nimi a nikto nieje so mnou. Vyzeralo to tak že ešte aj vyučujúci boli s nimi a preto som to nedokázal. Často sa hovorí o pomoci šikanovaným deťom v školách, ale nikto si neuvedomuje že pre tieto deti je najťahšie priznať že sú šikanované pretože už neveria že sa tým niečo vyrieši. a preto lebo si myslia že všetci sú proti nim.
Môj život sa naštastie radikálne zmenil asi po 5 rokoch na gymnáziu keď som našiel skutočného kamaráta ktorému som mohol bezhranične veriť a o ktorom som vedel že ak ho budem potrebovať tak bude stáť za mnou. To je človek, ktorý zmenil môj život a pomohol mi vtedy keď mi bolo najhoršie. Síce už teraz nie sme až taký blízky priatelia ale nikdy mu nezabudnem čo pre mňa urobil. tak ako nezabudnem na spolužiakov a na to čo oni urobili mne.
Väčšinu spolužiakov zo strednej som nevydel od maturity a som celkom rád. Po maturite som chcel ujsť pred svojím doterajším životom a tak som šiel študovať na školu až na opačný koniec našej republiky. Tento príbeh síce nemá happy ending ako v amerických filmoch že sa utláčaný vzoprie ale bude to asi tým že happy endingy v skutočnom živote niesú.
