Telefonát od brata, že mamku odviezli do nemocnice. Šok, lebo bola úplne zdravá. Sadáme do auta a štyri hodiny je v aute ticho. Ani rádio, nič. Len strach a nevedomosť, čo sa vlastne stalo. Domov prichádzame v noci, k nej môžeme ísť až ráno. O siedmej sme už v nemocnici, máme šťastie na milého a ochotného ošetrujúceho lekára, ktorý nám trpezlivo vysvetlí, čo sa stalo. Mamku máme na JIS-ke. Najprv návštevu nepovolí, potom ho uprosíme, a môžeme na desať minút za ňou. Vlastne , nie všetci, len ja. Inak nik. Dávam sestričke veci pre mamku, ktoré bude potrebovať. Vydržím neplakať asi dve sekundy, potom už je mi to jedno.... Vystískam, spýtam sa, či ju niečo bolí, či niečo nepotrebuje. Odpoveď, že v celku dobre, bolí ju hlava a nevidí dobre. Personál je však úžasný, milý a ochotný. Sestrička príde, poprosí ma, aby som šla. Pekne, s citom, chápavo. Odchádzam, ale sľubujem mamke, že zajtra nás už k nej pustia všetkých, primár to sľúbil.....
Doma je pusto, smutno. Vybalíme z tašky hrozno, ktoré mamka tak miluje, ktoré sme je v nemocnici nemohli nechať. Rovnako ako knihy, a krížovky, lebo mamka si nesmie namáhať oči. Tak len niečo drobné zjeme. V izbe visia moje svadobné šaty, pod nimi vybalené svadobné topánky. Kúpené len pred týždňom, s mamkou. Vravela, že som v nich krásna. Ako vari každá mamka svojej dcére, ktorá sa chystá na najkrajší deň svojho života. V tej chvíli som po nich len prebehla pohľadom, a nič. Žiadna radosť , len strach, čo bude ďalej.....
Večer prichádza domov aj ocko. Po jeho vete, ako je tu bez mamičky smutno, sa nielen jemu kotúľajú z očí slzy. Ráno je však už lepšie, pustia nás k nej všetkých, mamka už vyzerá lepšie, pomáha jej naša prítomnosť. Dokonca si už aj zažartuje. Vraj, dala sa hospitalizovať, aby nemusela pomáhať pri svadobných prípravách :O) Beriem dovolenku, ostávam doma, a chodíme za ňou každý deň. Keď ju po dvoch týždňoch púšťajú domov, žiarime všetci šťastím.
Mamka sa zotavila, svadobné prípravy už prebiehali pod jej dozorom, a hoci veľmi nevládala, s ockom si na svadbe spolu zatancovali.
Život nebeží stále tak, ako by sme túžili a chceli. Zo dňa na deň sa všetko, čo ste mali a na čo spoliehali, môže zmeniť. Zo života sa vám môžu vytratiť ľudia, ktorí sú pre vás najdôležitejší a najvzácnejší. A preto nielen dnes, ale každý deň, a nie preto, lebo sa to musí, ale preto, lebo tak chceme, si treba mamky vážiť a milovať. A dávať to najavo, aj keď možno trošku ostýchavo, a s červenou tvárou, lebo nie každý vie prejaviť svoje city. Stačí pohladenie, úsmev, alebo hoci aj telefonát domov. Aby vedeli, že ich ľúbime stále, celý rok, nielen prvú májovú nedeľu........... Lebo mamku máme len jednu...........
