Vybrali sme sa s manželom trošku prevetrať, poprechádzať na Železnú studničku, kam chodíme veľmi radi. Zaparkovali sme na parkovisku a pomalým vychádzkovým krokom sa pobrali v dave za ostatnými. Prešli sme cez detské ihriská, kde sa to len tak hemžilo deťmi a mamičkami a oteckami. Bolo veľmi slnečno a rodinky s deťmi to využili dokonale. Teší ma, že sa nájdu aj rodičia, ktorí svoje deti berú, miesto nákupných centier , na čerstvý vzduch do prírody.
Cestou sme si kúpili minerálku a horalky, a kráčali ďalej. Pri jazierku sme sa zastavili, postáli tam. Sedeli tam traja rybári, takí okolo päťdesiatky, s klobúkmi na hlavách a dôležitými rečami. Komentovali všetko a všetkých naokolo.
Po chodníku sa k nám blížila mladá mamička s malým bábom v kočiari, ďalším chlapčekom pobehujúc okolo a veľkým psom. Mamička dosť nervózne pokrikovala po synovi, aby neodbiehal, počkal ju, nechytal do ruky kamene a podobne. Okrem toho mala problém udržať na remienku psa, ktorého to ťahalo rozbehnúť sa do lesa. Bola dosť vystresovaná, bolo ta na nej vidieť. Rybárov to očividne nahnevalo, lebo im asi plašila ryby, alebo čo.... Jeden dosť hlasno prehlásil: „Ja tie ženy nechápem! Celý deň nič nerobia, len sa hrajú s deťmi, a ešte sú aj nervózne... „
Pozerám po očku , ako na to reaguje manžel, či sa mu reku také reči aj nepáčia?! Ale nie, usmieva sa a krúti hlavou. Som spokojná, názor týchto nezdieľa. Aj ma láka spýtať sa ich, kde sú ich deti a manželky, a prečo nie sú s nimi. Asi by to však nemalo zmysel.
A tak odchádzame ďalej. A celú prechádzku diskutujeme, ako to vlastne s tým stresom a mamičkami je.........
