Mikuláš si to tohto roku u mňa riadne, ale riadne „pohnojil“. Človek sa celý rok teší na tento jediný deň, kedy sa môže s veľkou chuťou pustiť do napchávania sa sladkosťami, a nakoniec zistí, že sa tešil úplne zbytočne.
Neznamená to, že by som si inokedy nejakú tú sladkosť nedopriala, ale tento deň je výnimočný v tom, že je to skoro ako povinnosť, zjesť aspoň niečo z balíčka plného sladkostí. A tak všetky výčitky ohľadom kalórií a tukov a čo ja viem čoho všetkého ešte, sú odsunuté bokom. Dobre , priznávam, zmenila som bydlisko, ale to neznamená, že to tak ľahko vzdá, a bez námahy sa na to vykašle. Nechcem mu krivdiť, ale počas celého roka je to jeho jediný pracovný deň, tak by sa mal posnažiť. Veď ja nie som náročná, úplne by mi stačila jedna mliečna čokoláda, arašidy, dve mandarínky, balíček žuvačiek, možno Deli s hrozienkami, a Fidorka (pre prípad, keby som musela :O) .Odchod z práce o tri hodiny pred skončením pracovnej doby sa mi zdal úplne adekvátny tomuto dňu a nikto neprotestoval. Dokonca aj šéf ohľaduplne sklopil zrak, keď som sa okolo neho hnala o pol druhej v rozopnutom kabáte a šálom v ruke. Napísala som mu mail, keby ma náhodu hľadal. Utekala som domov, poriadne sa na tento výnimočný deň pripraviť. Samozrejme, nič som celý deň nejedla, aby sa tá chuť sladkostí vystupňovala. Čižmy som očisťovala s takou trpezlivosťou a dôkladnosťou, že by ma neprekvapilo, keby sa mi nakoniec poďakovali rečou ich pôvodného majiteľa-nositeľa. Napríklad, pokiaľ sú z hovädzej kože, že by plné vďaky zamučali :O))) Nestalo sa, a tak usudzujem že budú asi z „umeliny“.
Pomaly sa začínal prejavovať fakt, že okrem kávy s mliekom som čas jedením nestrácala. O pol šiestej sa mi zdalo, že miesto jedného televízora vidím dva a začala som jedným očkom poškuľovať po pavúčikovi, ktorého si „pestujeme“ v kúpeľni. Celkom som si ho vedela predstaviť na zeleninke so zemiakovou kašou. Čižmu (nechcela som, aby si o mne Mikuláš myslel, že som neskromná, hoci pôdovne som plánovala dať tam obe) som dala na parapetnú dosku a potichúčky odišla z izby. Plná očakávaní som po hodine šla skontrolovať situáciu. V izbe bolo chladno, veď som nechala pootvorené okno, aby sa mal ako dostať do izby, ale po sladkostiach ani stopy. Neverila som vlastným očiam. Predsa som celý rok poslúchala ako nikdy (chcem niečo špeciálne na Vianoce a tak strúham dobrotu) , čižmy boli tak vyleštené, že susedia stiahli žalúzie aby im tak nežiarili do okien, sladkosti boli cenovo v poriadku (belgické pralinky som nechcela), a aj napriek tomu nič. Utekala som teda do najbližších potravín a kúpila som si jedného čokoládového Mikuláša. Aby som ho potrestala, zjedla som mu hlavu. Tak, nech trpí ako ja. No a na večeru som si miesto arašidov či Deli dala chlebík so syrom. Nechutilo to najhoršie, ale „mikulášske sladkosti“ by chutili viac.......
Práve mi volala mamka, vraj na okne u nás doma ostal ešte jeden mikulášsky balíček plný sladkostí. Tak predsa nezabudol, a keď ma nenašiel tam , kde vždy, odniesol balíček k mojim rodičom..... Zlatý ujo Mikuláš, a ja som mu tak krivdila. Teoreticky by som tento príspevok mohla aj vymazať, nakoniec sa to vysvetlilo, ale neurobím tak. Veď nie som jediná, čo sa kvôli práci či štúdiu odsťahovala mimo trvalého bydliska a aj vy si možno tiež lámete hlavy, kde sa stala chyba, keď ste si vo vyleštených čižmách žiadne balíčky nenašli. A pokiaľ ste poslúchali celý rok, tak skúste obtelefonovať rodinu, možno Vaše balíčky budú tam..... Krásne maškrtenie........
