Pred pár rokmi som však veľké šťastie nemala a bola som „ľahšia“ o 1000,- Sk . Presúvala som sa na autobusovú stanicu Mlynské Nivy spolu s mojou kamoškou. Cesta nám mala trvať asi 11 minút a kúpili sme si 10 – minútové cestovné lístky. Nastúpili sme, akurát sme skladali tašky a ruksaky a rozprávali sa pri tom, že na ďalšej zastávke si lístky označíme, aby sme sa vmestili do 10 min. časového limitu. Bolo nám celkom veselo, vlastne ako vždy, keď sa nevieme do sýtosti „vykecať“. Už sa bus blížil ku spomínanej zastávke , my obe pripravené s lístkami v rukách a odrazu sa za nami ozvalo: „Kontrola cestovných lístkov!“ No v nás by sa krvi nedorezal. Presne za nami sedel revízor, a celý náš „veselý rozhovor o tom, ako sme chceli vybabrať s „Dopravným podnikom Bratislava“ si vypočul. A keď videl, že by si mohol výborne zarobiť, využil to. Výborne si to načasoval, len čo je pravda.
Nám sa v celej tej panike ešte podarilo označiť lístky predtým, než sa turnikety zablokovali. Takže to malo byť v suchu. Hm, lenže nebolo. My dve sme tam len stáli, ešte stále v takom šoku, ako keď sme sa dozvedeli, že Brad Pitt sa oženil, a nechali si vytrhnúť z rúk označené lístky. A revízor začal svoju prednášku, museli sme s ním vystúpiť a začal sa vyjednávať o pokute. Doteraz ani jedna z nás nechápe, ako sme to mohli dopustiť. Jedna ma podrezanejší a ukecanejší jazyk než druhá a normálne by sme sa v podobnej situácii bili za pravdu „do krvi“. Vtedy sme len v nemom úžase stáli, počúvali čo rozprával a nedokázali nič podniknúť. Toto nám nikto nechcel uveriť, že akurát my dve sme sa z toho nevykecali, keď sme dokonca aj lístky mali v poriadku..... :O)))
Revízor samozrejme začal pekne, že to je 1 000 korún za osobu, ale keďže máme po Vianociach ( bolo 2 januára), dohodneme sa tak, že mu dáme každá 500 koruniek a sme vyrovnaní.... No tak to teda nie, povedali sme si, a pekne krásne sme si nechali vypísať blok. Reku, keď už platiť, tak DPB. Hoci viem, že revízori majú tuším 50 % z vybranej pokuty.
Keď už bolo po tom všetkom, začali sme sa strašne smiať a nechápali sme ani jedna, prečo sme mu tie lístky nevytrhli späť. Bola by z toho prinajlepšom poriadna bitka, ale ušetrili by sme peniažky. Dospeli sme však k záveru, že daná situácia, v akej sme sa nachádzali bola oprávnená. Ja som sa ponáhľala na autobus do zahraničia, a mali sme len nejakú pol hodinu, aby sme to všetko stihli. A tak sme radšej cvakali, než by som ja mala zmeškať bus. Keby sme sa nikam neponáhľali, vo večerníku by vyšiel titulok“ „Revízor v nemocnici, pasažierky za ťažké ublíženie na zdraví, na polícii“.
Teraz , keď vidím , že nastupuje revízor, v duchu sa zľaknem, či som si lístok označila, a začnem zúfalo rozmýšľať, kde som ho dala. Či do vrecka, či len tak hodila do kabelky, či mi nevypadol a už sa vidím, ako ma vyvádzajú v putách z autobusu. A tá následná hanba..... :O)))
Pýtala som sa len tak, kamarátov, či ich napadajú podobné myšlienky ako mňa , keď vidia revízora v autobuse. Vraj áno, tiež väčšina začne hľadať lístok vo vreckách a rozmýšľať, či so vôbec nejaký aj kúpili. To ma trošku upokojilo, že nie som jediná.
A na koniec - doteraz si pamätám služobné číslo revízora, ktorý ma vtedy obral o tisícku. Bola to dvanástka .O))))
