Keď sa slniečko na oblohe snaží vyvliecť zo svojich povinností a zalezie na celé dni niekam, odkiaľ odmieta vyliezť, ľudia odrazu tratia dobrú náladu. Sme zachmúrení, zahlbení do vlastných myšlienok. Odraz nám všetko vadí. To, že ráno vstávame a obloha je zatiahnutá mrakmi, že sa nestihneme naraňajkovať, lebo sa nám nechcelo vyliezť do škaredého počasia včas z postele.
Dovlečieme sa na zastávku MHD, kde nervózne vyčkávame na najbližší autobus. A potom sa stane niečo, čo ani nečakáte a Váš deň je veselý.
Ja som dnes nastúpila do autobusu, dosť napchatého ľuďmi, čo cestovali do práce. A odrazu som si ho všimla. Slniečko s blond vláskami. Sedelo na sedadle vedľa svojho ocina. Na chrbte ruksačik, zrejme desiata alebo iná dobrôtka do škôlky. Hompáľa nohami, obzerala sa na všetky strany a pekne sa na každého usmievala. Stačilo jej desať minút na to, aby nám, dospelým v autobuse zlepšila deň. Neustále niečo vravela, pýtala sa ocina na každú maličkosť, ktorá ju zaujala. S chuťou si chrúmala lízatko a cukríky, ktoré určite vydrankala od ocina, ktorý jej nič nevedel odoprieť :O)
A tak som sa dnes naučila, že na ihrisku, kde sa hrá futbal, je taký ujo, ktorý iných futbalových ujov učí kopať do lopty. A že v škôlke nemôže piť mliečko, lebo je na ňom šupka a ona ju nemá rada. Že keď boli v nedeľu na výlete, tak mala najlepšiu zrmzlinku, lebo v nej boli čokoládové "šupinky". A že keby šli s ocinom pešo ku električke, tak by prišli skôr ako autobus, ktorý stál na červenú "farbičku".
Všetci sme sa usmievali "popod fúzy", kým malá bľabotala a sledovala, či má aj poslucháčov :O))
Ja fajn natrafiť na také slniečko, ktoré Vám zlepší náladu a deň bez toho, aby si to nejako uvedomovalo. Ale súdiac podľa rozjasnených tvárí spolucestujúcich viem, že dnes tomu tak bolo...
