Keď som sa v lete rozhodla zakúpiť si mini HI – FI zostavu, prezrela som si pár letákov a katalógov. Keďže tú, ktorú som si vybrala mali akurát v TSC , zobrala som si preventívne prášky na ukľudnenie a vybrala sa na nákup. Samozrejme, ľudí ako tesne pred Vianocami, čo ma však ani neprekvapilo. Nejako som sa predrala do oddelenia elektroniky , vzala vybratú „vežu“ a šla pohľadať nejakú predavačku. Chcela som sa informovať, či mi to predtým, než to zakúpim, môžu odskúšať. No, to sa nerobí, tovar si najprv pekne krásne musíte zaplatiť a následne si ho na informáciách dať skontrolovať. Druhá možnosť je, že si to odskúšate doma, a ak niečo nebude v poriadku, tak sa vrátite do obchodu a bude sa to riešiť.
Čo už, tak som sa teda postavila do rady ku kase. Z dvadsiatich dvoch pokladní fungovali asi štyri ale ľudí tam bolo aspoň na 15-16 pokladní. Samozrejme, že som z toho bola značne nervózna, ale aj ostatní ľudia bolo rozhorčení z celého systému. Neviem čím to je, ale ja mám takú schopnosť, že sa stále postavím akurát ku kase, ktorá sa pohybuje najpomalšie. To je jedno ako dlho rozmýšľam, kým nejakú vyberiem, stále je to najpomalšie sa pohybujúci rad. Môj ciťák nesklamal ani teraz a pomalými krokmi som sa blížila ku pokladníčke. Tá asi bola prvý deň v práci lebo jej tempo tomu nasvedčovalo. Rovnako aj to, že každú chvíľu niečo zle nahodila a neustále ku nej behali ľudia, ktorí jej zaúčtované položky stornovali. Postaviť sa však do iného dlhočizného radu až na koniec, by bola samovražda.
Keď blokovala môj tovar, niečo jej nešlo, a tak to stornovala a nablokovala ešte raz. Nakoniec sa však dopracovala do šťastného konca a vyšiel jej z pokladne blok, ktorý som uhradila a natešená, že to je celé za mnou som sa náhlila k východu. A odrazu ako tak vychádzam, sa ozvalo veľmi hlasné pípanie. Pracovník SBS - ky bol pri mne ako na koni. A že: „ Slečna, počkajte, vráťte sa. Poďte bokom, prosím“.
„ Čóó, to akože jááá? A prečo, veď som nič neukradla“. Ukazujem im pokladničný doklad, farba v tvári taká, že by pekelne červená bledla závisťou. Obzerám sa okolo seba, kto známy ma vidí a rozmýšľam, kde by som sa mohla odsťahovať. Ako prvé ma napadla Austrália, to je pomerne ďaleko. SBS - kár študuje blok, keďže mám len peňaženku, kľúče od auta a na sebe len krátke tričko a nohavice , nemá mi čo poprezerať , kde by som teoreticky ukradnutý tovar mohla skrývať. To už ale do mňa vchádza poriadna zlosť a začínam byť nepríjemná. Púšťam sa do neho, do jeho štýlu reči a správania. Veď nie som žiadny zlodej! Upozorňujem na fakt, že im za pokladňou sedí osoba, ktorá je neschopná a nemá tam čo robiť. A nech si láskavo urobia poriadok s ňou. Tým, že niečo zle nablokovala alebo majú pomaly systém, ktorý tovar ešte nestihol z ich skladu odpísať, nie je predsa moja chyba.
A ja tu teraz stojím na informáciách ako najväčší zloduch v meste, lebo som pípala s riadne zaplateným tovarom. Samozrejme, že sa to vysvetlilo, oni sa mi akože ospravedlnili za vzniknuté nepríjemnosti. Ha, to iste! Nabudúce si možno niečo fakt ukradnem, keď už hanba, nech aspoň oprávnene. AJ som rozmýšľala, že im tu HI –FI otrieskam o hlavu a vrátim im ju, ale mne sa fakt páčila :O))) A chcela som ju veľmi....
Podobný scenár sa zopakoval v TSC Poprad, kde som kupovala vianočné darčeky s ockom a sestrou. Ako si tak stojíme pred pokladňou, rada od mliečneho oddelenia dlhých 20 metrov ku kase, veselo si vtipkujeme, reku dúfam, že zase nebudem pípať pri dverách. Haha, chichi, pri pokladni opäť nejaká „zázrak“ nahadzuje čo sa mu páči (fakt neviem, kde TSC na tých pokladníkov robí nábor a výber), ale kým nablokuje niečo bez chyby, celá rada zákazníkov máme chuť mu zatlieskať. Keď som videla, že ľuďom pred nami pokladník ide blokovať 20 fliaš pív systémom, nahodiť každú fľašu zvlášť, pekne jednu po druhej, mala som chuť plakať.
Ale dočkali sme sa. Konečne sme boli na rade. Vyložili sme z košíka čo sme tam mali. Problém mu robili papuče, ktoré boli označené takým veľkým bielym krúžkom, ktorý sa pri pokladni za pomoci špeciálneho prístroja dá odstrániť. Nešlo mu to, rval s tými papučami hore dolu, až som myslela, že ich potrhá. Podarilo sa mu to, vyplatili sme to, blok do peňaženky a rýchlo preč. Ja som vozík tlačila lebo ocko odbehol podať športku. A ako inak, pri východe som si zopakovala svoj zvyk „Pri odchode z nákupu v TSC nezabudni pípať“. Postup som poznala, pribehol SBS - kár, že nech ho počkám a vrátim sa. Dobehol ocko, čo sa robí, ja reku, ako vždy, pípam :O))) Ukazujem mu blok, že je všetko v poriadku a spustím na neho zase, nech si láskavo niečo robia s ich systémom odpisovania tovaru zo skladu, lebo toto už je fakt na nervy. Keď som bola hotová s krikom, lebo už ma to fakt nahnevalo, ospravedlňuje sa a vracia mi blok s prianím veselých Vianoc. No , tak tie teraz fakt budem mať. Ešte nezabudnem spomenúť, že v ich obchodoch som fakt poslednýkrát a odchádzam. Nahnevaná, vytočená, červená od jedu. Ale s predsavzatím, že v TSC fakt už nikdy nakupovať nebudem.
Musím povedať, že sa mi to darí, odvtedy som tam nebola. A to tých pobočiek majú ozaj dosť, veď poznáte. Nemienim totiž zažívať toto neustále dookola. Alebo budem nakupovať len potraviny, ktoré nemajú na sebe kódy, ako napríklad pečivo. Rohlíky v igelitovom vrecku a idem pokojne cez dvere predajne bez toho, aby som musela tŕpnuť, či sa na mňa zase nevrhne nejaký SBS – kar.........
