Cloveku je az smiesne, ked si spomenie, ako za cias svojeho detstva prezival traumu za traumou. Ja som napriklad ako pubertiacka odmietala nosit do obchodu na nakup nejaku igelitovu tasku. Najcastejsie Billa tasku, skareda, zlta, uz zdaleka ma vsetci videli. No a predstavte si situaciu, ked sa vleciete s tazkou zltou igelitkou domov z nakupu, snazite sa vyzerat dostojne, a v tom – oproti vam spoluziak, o ktorom snivate kade chodite. Najradsej by ste tu tasku odhodili niekam do kanala, nahodili zvodny usmev a tak…
Pocas strednej skoly sa moja kamoska Mayocka postazovala s velmi zarmutenou tvarou a nakoniec bola tak rozhorcena, ale my sme ju chapali. Jej mamka ju poziadala, aby jej v meste kupila velky , ale fakt velky kvetinac, lebo musi doma presadit kvet, ktoremu je ten povodny uz maly. Vsetky baby sme na nu pozerali s pochopenim, a v duchu sme si predstavovali tu hrozu, keby sa to stalo nam. Samozrejme, ze odmietla splnit dany rozkaz. Vad hadam by nekracala cez mesto a v rukach by niesla kvetinac, do ktoreho by sa v pripade núdze mohla aj skryt, ale ta hanba….
A tak, ked som si vcera kracala z toho spominaneho obchodu a tvarila sa, ze som uz velka, nevsimala som si dvoch malych chalanov, ktori sa na seba skerili a potom sa skerili zo mna…. A co?! Tak ano, v jednej ruke som mala skaredu zltu velku plnu igelitku, a v tej druhej som niesla maxi balenie toaletneho papiera…..
Este tak 10 rokov dozadu by ma k tomu, aby som niesla po verejnom priestranstve toaletny papier, nikto nedonutil, ale vcera - uz mi to bolo jedno. Asi som uz dospela….
