Bratislava je pekné mesto, ktoré sa neustále rozvíja a ponúka veľa možností. Jednak pracovné , a aj plno spôsobov , ako využiť svoj voľný čas. Keďže mi už Nitra bola akosi "pritesná", rozhodla som sa posunúť svoje pôsobisko o pár kilometrov ďalej - do Bratislavy. Všetci ma podporovali, že robím dobre, ja sama som taká istá svojím rozhodnutím spočiatku nebola. Ale zvykám si.
Dokonca sa stále učím nové a nové veci. Ale v mnohých situáciách svoje poznatky ani nevyužijem.
Už od škôlky mi rodičia a učiteľky vštepovali, že pri prechode cez cestu mám využiť prechod pre chodcov. A zásadne prechádzať len na zelenú, nie na červenú! Hm, v Bratislave to však neplatí ani zďaleka. Chodci sa asi na zelenú hanbia prechádzať cez cestu, lebo všetci sa húfne hrnú na druhú stranu zásadne na červenú. A ja si teda tak sama postávam stále na chodníku, a čakám, kým nabehne pre mňa zelená. :O)) Potom si kľudne prejdem, ale tí predomnou už zase uháňajú na červenú. Pomaly sa začínam cítiť trápne. Žeby utekali predomnou? :O))
Už však začínam nabiehať aj ja na "adrenalinový" spôsob prechodu cez cestu - chodím v zástupe na červenú.... Snažím sa však držať tak v strede davu, to pre prípad, keby to nejaký šofér so slabšími nervami nevydržal :O))
Ako slušne vychovaná osôbka viem, čo sa sluší a patrí a starším ľuďom som stále svoje miesto na sedenie uvoľňovala. Tu asi nemusím. Keď som to spravila, starší ľudia si odmietali sadnúť, že vraj na ďalšej zastávke už vystupujú. No fajn, ale keby som im miesto neuvoľnila, možno by na mňa všetci stojaci v električke škaredo zazerali, že si vysedávam, kým nejaká starenka vedľa mňa stojí.... Samozrejme, sú starší ľudia, ktorí si na uvoľnené miesto sadnú, dokonca sa poďakujú a milo usmejú. Ale takých je akosi menej a menej... A ja som dezorientovaná, lebo neviem, či mám v sebe slušnosť potlačiť a sedieť veselo ďalej, alebo riskovať, že sa budem s babkami a dedkami "naťahovať", nech len pekne ostanem sedieť, že im sa neoplatí si sadnúť.....
Čo ma však zatiaľ rozčúlilo najviac, je dlažba v starom meste. Katastrofa ja slabé slovo. Stihla som už zničiť podpätky na troch pároch svojich topánok. Keďže v starom meste pracujem, potrebujem si odkráčať po "parádne " riešenej dlažbe každý deň. A každý deň ostanem ako Popoluška zaseknutá medzi dvoma kúskami dlažby, ktorá sa kolíše, vyskakuje z chodníka, jednotlivé kusy spolu nedržia.... Keď ma niekto pozoruje, pomyslí si, že mi šibe, prípadne, že som si niekde poriadne "uhla" a tratím topánky. Všímam si však, že nie som jediná s týmto problémom. Stáva sa to asi každej žene, ktorá pobehuje v starom meste v topánkach na podpätku, topánka jej ostane "trčať" v chodníku a ona sa po ňu musí vrátiť...
A tak za takto "kvalitne" vykonanú prácu v starom meste by som odporúčala aj trest ako voľakedy, v starej Bratislave - napríklad vinníka sťať :O))) Alebo som to prehnala?!
Každopádne, aj napriek týmto niekoľkým veciam, čo ma trápia verím, že sa mi v Bratislave bude bývať aspoň tak výborne, ako v Nitre.................
