Mne osobne sa to vôbec nepozdávalo. Po prvé, tá deka bola moja. Aspoň som stále počúvala, ako som v nej z nemocnice prišla aj ja. A odrazu sa na nej vyvaľovala „ona“. Bola úplne maličká, pästičky malá pevne zovreté, očká zavreté. A asi sa jej u nás veľmi nepáčilo, lebo sa mračila. Po druhé, keď som povedala niečo hlasnejšie, aby som na seba upútala pozornosť, z každej strany sa ozvalo: „pssssssssssssssssst, lebo ju zobudíš!“ No fasa, a to čo má byť? To už budeme len šepkať alebo čo? Jasné, že som žiarlila. Veď stačilo aby sa len pohla alebo nebodaj tam bol pokus o úsmev a už všetci ochkali a smiali sa, čo všetko dokáže. No je mi tam toho. Smiať som sa vedela aj ja, dokonca recitovať, spievať, sama si upratať izbu a podobne. S výnimkou, že som odmietala v škôlke čokoľvek zjesť, som bola rovnako rozkošné dieťa.
Rodičia však išli na mňa psychologicky. Zrejme prečítali dosť kníh, lebo nakoniec som pochopila, že som teraz veľká sestra. Mám už 6 rokov a o svoju maličkú sestričku sa musím postarať. Moju požiadavku , odniesť bábätko späť do nemocnice, sa rozhodli ignorovať. A tak, napriek všetkým mojim protestom, ostala Lenka u nás. Samozrejme, že mi ju ako dvojročnú „nasáčkovali“ ku mne do izby. Z rozprávania mamky však viem, že som sa nakoniec osvedčila ako dokonalá pestúnka. Vozievala som Lenku v kočiari hore dole na prechádzky, hrala som sa s ňou, alebo som ju strážila, kým mamka robila domáce práce. Časom som si zvykla aj na fakt, že keď sa Lenka naučila chodiť, trávila čas s mojimi kamarátkami na pieskovisku, detskom ihrisku. Keď sme sa niekam vybrali, stále som ju ťahala za ruku so sebou. Nie vždy mi to bolo po vôli, veľakrát som to dostala rozkazom, ale čo už.... Keď už som bola tá veľká sestra. :O)))
Ako nám tak rástla do krásy a dovŕšila dva roky a mamka nastúpila späť do školy, aby sa prváčikovia naučili čítať a písať, Lenka chodievala zatiaľ ku dedkovi a babke. S dedkom trávila celé doobedie. Stále spolu niečo vymýšľali, hrali sa, chodili na prechádzky. Keď sme my, ja a bráško, potrebovali do školy na výtvarnú výchovu nejaké pomôcky, trebárs gaštany, papiere, noviny, výkresy, kamienky, to všetko si Lenka brala k dedkovi tiež. Veď prečo by mala byť výnimkou, že?! Bolo to také malé šidlo, vyšplhala sa na každý strom, babku donútila, aby sedela na stoličke pri nej, kým ona „skákala cez gumu“ natiahnutú na dvoch stoličkách. Bola to vtedy veľmi populárna hra a Lenka ju zbožňovala. Každú sobotu, ešte ako troj-štvorročná, už možno okolo piatej ráno sedela pri telke a cez satelit sledovala rozprávky v nemčine a angličtine, aj keď im vôbec nerozumela. No veď načo aj, hlavné bolo, že sa jej to páčilo.
Výborne sa učila a v štvrtom ročníku na základke , spravila prijímacie skúšky na osemročné gymnázium v okresnom meste. Záujemcov bolo veľa, ale ona to zvládla skvele. Ja som do daného mesta na strednú už chodila, a tak sme každé ráno spolu cestovali autobusom tam, a po škole zase spolu späť domov. Raz ma takto čakala pri škole v parku. Ja som mala trochu dlhšie vyučovanie, ona do odchodu autobusu veľa času. A kým ja som sedela v triede, ona pozerala do našich triednych okien, smutná, na lavičke v parku a čakala , kým ku nej prídem. To bolo ale v začiatkoch, pretože veľmi rýchlo sa aklimatizovala a zapadla to kolektívu. Navštevovala všetky možné krúžky, aké existovali, od moderného tanca, cez volejbal, folklórny súbor, kde pôsobila dlho, po občasné účinkovanie v lokálnej TV. A ktovie čo všetko ešte.
Ako som neznášala neskôr, keď si začala požičiavať moje veci, za moje ťažko zarobené peniažky. Kým som spala, ona sa rýchlo vychystala a behom na bus skôr, než sa zobudím. No a kým sa vrátila zo školy, tá zlosť ma už aj prešla..... Ale nejako sa jej predsa len podarilo stratiť jednu moju topánku, takže mi na pamiatku ostala len ľavá, tá pravá možno doteraz leží niekde skrytá na gympli za skrinkou. Rovnako som sa musela rozlúčiť s mojím obľúbeným bielym svetríkom, za ktorá som vtedy dala asi polovicu môjho au-pair platu :O)) Kráčali sme po pešej zóne a svetrík sa jej jednoducho niekde stratil. Musel sa zošmyknúť z tašky, ako ho mala prevesený cez ňu a napriek tomu, že sme hneď bežali späť, už sme ho nenašli. Doteraz to neviem tým ľuďom, čo ho našli, odpustiť, a želám im, aby ich nenormálne hryzol a nemohli ho mať oblečený na sebe.... :O))) A hoci jej to pripomínam dodnes, už je to len v rámci srandy a podpichovania sa navzájom. Prebieha to asi takto: „Vieš, Lenka, mohla by si mi na narodky kúpiť niečo pekné na oblečenie. Trebárs niečo také, ako ten biely svetrík s kapucňou, čo si mi vtedy stratila“. A už sa smejeme a ja sa neskôr môžem tešiť z pekného svetríka so šálom, ktorý sa k nemu hodí.... .O)))
Ako „správne sestry“ sme sa občas chniapali, bili, naháňali, žalovali na seba, kradli si hračky, oblečenie, naťahovali o ovládač ku TV, neskôr viedli spory, ktorá bude mať cez víkend auto. Ale aj napriek tomu všetkému som veľmi rada, že mám takú „supernú“ sestričku....
LENKA, a tak Ti želám k Tvojim krásnym narodeninám predovšetkým splnenie všetkých želaní a snov, ktoré máš, aby si bola šťastná, spokojná, aby na Tvojej tvári bol neustále úsmev a v srdci radosť. Aby Ťa neopúšťalo zdravie, mala si naďalej okolo seba ľudí, ktorým na Tebe záleží a ktorí Ťa majú radi. Nech svoje VŠ-štúdium dotiahneš dokonca, aby si sa z „bacilika“ Bc., zmenila na krásnu slečnu Mgr. :O)))
