Nie stále keď sa podvečer vrátim domov z práce, mám chuť si niečo variť. Preto to riešim donáškovou službou a cestovinami alebo pizzou. Bývam na priváte, rodičia ďaleko, preto ma nečaká teplá večera ako za čias, keď som chodila do školy. Bývam na ulici, ktorá nesie meno jedného, už spravodlivým spánkom odpočívajúceho, literáta. Nebudem uvádzať presne koho, aby nestúpol záujem o bývanie na našej ulici :O)))) Ulicu nazvime zatiaľ ulicou Ľudovíta Štúra.
A tak beriem do rúk telefón, vytáčam a čakám, kým to niekto zodvihne. Diktujem pracovníčke objednávku, to znamená jedna malá hawai pizza. Pýta sa: „ Kam to bude?“ Ja odpovedám: „ Ulica Ľudovíta Štúra, číslo 5, piate poschodie. Zvonček nám funguje.“ A ona:“ A meno, komu to máme doviezť?“ Ja na to:“ Štúr!“. (v skutočnosti som použila meno toho nemenovaného literáta, po ktorom je ulica pomenovaná). Vzápätí som sa tak začala rehotať, keď som si to uvedomila. Ona sa ale začala smiať tiež, takže pohoda. Počkala, kým sa dozvie ozaj meno toho, komu je to určené, teda moje, a rozlúčili sme sa.
Na objednávanie si jedla cez telefón šťastie nemám, respektíve, vôbec mi to nejde. Asi mesiac dozadu som tam volala tiež, a keď pracovníčka chcela odo mňa adresu, kam to majú doviezť, nevedela som si za nič spomenúť, ako sa tá „moja“ ulica volá. Tak som jej povedala, že objednávka platí, poprosila ju, nech počká na telefóne a utekala pozrieť fakturačnú adresu za telefón. Po zložení telefónu som sa smiala a zároveň hanbila ako pes....... Na moju obhajobu ale uvádzam, že tu bývam len krátko a ešte som si nezvykla. No a dnes pri telefonovaní som žehlila, takže som sa viac sústredila na to, aby som si nespálila blúzku než na meno toho , komu majú doviezť jedlo. Aj tak si myslím, že si moje číslo zapísali a nevedia sa dočkať ďalšieho môjho telefonátu a toho, čo zase „zapotím“.
A ja teraz čakám na večeru a zároveň rozmýšľam, či by „Ľudovítovi Štúrovi“ hawai pizza vôbec chutila.....
