Môj Devín - Bratislava

Z ačiatkom roku bola táto myšlienka stále v hlave, lenže bola zima a kopce snehu, takže exteriérovo sa trénovať nedalo. A aj keď nejako dalo, tak som to nerobil. Zima bola tuhá a dlhotrvajúca a 9.apríl sa stále viac blížil. Niekedy som mal pochybnosti, či vôbec dovtedy pôjdem behať. A potom to prišlo, už len jeden mesiac do behu! Začal som skákaním na švihadle, aby si lýtkové svaly zvykli na záťaž. Postupne som pridával cviky na nohy, rýchlejšie skákanie, každodenné naťahovačky... Behával som na zastávky, zo zastávok, do obchodov, menej som využíval výťahy a MHD. Nohy si zvykali a už sa im aj chcelo behať. Každým dňom som sa pokúšal zväčšovať odbehnuté vzdialenosti, len dýchanie bol problém. Vždy som skúšal iné metódy a tempá a stále to nebolo najlepšie. Ale ľudské telo je dobrá vec a vie sa prispôsobiť požiadavkám majiteľa. A tak som bol psychicky a fyzicky (mierne) pripravený ísť do boja.

T o by som nebol ja, aby som niečo nerobil na poslednú chvíľu, takže som sa registroval dnes ráno, ako napríklad pretekári z Košíc. Ráno som si musel trochu privstať, niečo ľahké zjesť a hybaj na registráciu na Kúpeľnú ulicu. Boli tam mierne rady, mierny chaos a poriadna kosa. Po zaplatení štartovného som dostal sáčik, v ktorom sa nachádzalo tričko, ruksačik na tenisky, štartovné číslo, lístok do šatne, na nápoj a bagetu. Nastúpil som do pristaveného autobusu pre pretekárov smer Devín. Bez zastávok sme tam boli za 20 minút a do štartu zostávala hodina a pol. Bol som sa prejsť k sútoku Moravy a Dunaja a stál som na miestach, kde pred týždňom som fotil zaplavené domčeky. Čas sa krátil, tak som sa išiel prezliekať do bežeckého. Pol hodinu pred začiatkom som bol nahodený v krátkych rukávoch a kraťasách, stupňov vtedy bolo ešte veľmi málo. Brrrr... V dave dom našiel kamošku Alenku a tak sme nelenili a rozcvičovali.

Tri minúty do štartu, viac ako 900 pretekárov čaká na puff. Pištoľ strelila a to ste mali vidieť. Keď sa naraz rozbehne skoro tisíc ľudí, tak to stojí za to. Bežalo sa po tráve, po chodníkoch, po ceste, cez kaluže.. Po sto metroch začal azda najväčší stupák behu. Vybehol som ho a už som nevládal. Vtedy som zistil, že stratégia „Vyštartovať napnlo a pomaly zrýchľovať“ bola zle zvolená. A keď sa bežalo hore, tak sme aj klesali, čo som ešte zvládol. No potom začalo pichanie v ľavom boku, stále som bežal, začalo už aj v pravom, stále bežím, pretekári ma začínajú predbiehať, nemôžem dobre dýchať, spomalujem, kráčam. Dokonca aj pri kráčaní ma pichalo všade. Tak som na chvíľu aj zastal. Pretekári prúdili okolo mňa, tak že serem to...

Zrazu niekto zakričal pome!! a Alenka prebehla okolo, tak som sa z posledných síl rozbehol. Asi 2 kilometre sme hopkali vedľa seba a pichanie prestalo. Zrýchlil som, a začal predbiehať.. Trať bola nekonečná! Stále bežím, nevládzem a ešte ani Družbu nevidím. Môj domáci plán bol taký, že pri Moste Lafranconi zrýchlim a už to dobehnem, ale kde! Pri Družbe som to skoro druhýkrát vzdal, ja som aj chcel, ale asi telo nie. Do prdele, však už len jedno nábrežie,to musím dať. Už si ani nepamätám, že som utekal okolo PKO, to som asi rozmýšľal o tom, aby som neodpadol. A hen, Nový most! Lenže stále som utekal, večnosť a stále bol predo mnou. Čo už, z posledného, ale stále bližšie k cieľu. Tieň pod Novým mostom, huráá.. Už len Paliho námestie a koniec. Dada zakričí pridaj! A asi som nahodil šprintérsky beh (neviem, môj mozog neregistroval) a 20m pred páskou som ešte stihol predbehnúť šesť súperov.

Z a páskou..., zastavil som, oprel sa, sadol si, krása, to bol raj.. Toto jediné ma držalo, aby som to nevzdal. Sedel som, sedel som, zjedol bagetu, vypil čaj a kofolu a všetko bolo po starom, krásne jarné počasie.

Pri prelete cieľom som si všimol môj čas: 61 minút (alebo keď chcete 01:01:43). Z mojej strany to najhorší čas nie je. Teoretický sen bol pod hodinu, ale ja som hlavne šťastný, že som uvidel cieľ. Pre všetkých ktorých som volal, aby išli so mnou a nešli: dobre ste spravili. Lenže na budúci rok idete aj za mňa!! Teraz o behu moc nechcem počuť, ale keď mi niekto v decembri povie, že či nejdem a donesie mi veľkú čokoládu, tak začnem o tom rozmýšľať.

A keďže je to národný beh, tak je podľa mňa česť pre každého schopného Slováka zúčastniť sa na ňom!