Do seba a do minulosti.
A v zápätí do budúcnosti, ale tú som si nevšímal, lebo mávala nejakým podivuhodným krížom.
Chcela ho dolámať na mojom chrbte.
Sviňa.
Minulosť a ja – to je téma dnešného večera (a ďalších).
Keď som sa narodil, učitelia oslavovali. Aj tatko. Aj strýko. Aj stará mama. Aj teta Oľga. Aj maminka. (ach, skoro som zabudol na strýka Alfréda z Trnavy. Tiež učiteľ)
Veta rozvinutá : “Napriek tomu, že som sa považoval za inteligenta, nalepil som si na dvere krásny nápis : PRÍBYTOK JALOVÝCH ILÚZIÍ.“
Veta jednoduchá : „Som k...t.“
Keď som bol prvý krát orálne zneužitý, učitelia oslavovali. Učiteľkou. Nie mojou. Spolucestujúca v autobuse. Že reku, čo som tak veselý. Oslavovala.
Aj ja.
28. marca je božský dátum.
O štyri roky som na kredenc mojej garzónky napísal : „Všetky ma osrali“.
Ďuro sa strašne zabával.
Neveril tomu.
Ani ja. Ale bol som smutný.
A čo už je raz napísané, je dané.
K veci :
Divné obdobie si žiada divné skutky a tak som sa vrhol k hudbe, ktorá mi pripomína časy „keď mi je zle, pustím si Dead Can Dance a je mi ešte horšie“.
Teraz mi je dobre a bolo mi aj vtedy. Klišé je strašná vec. Prebral som si celú musikografiu a zastavil som sa na niekoľko chvíľ pri najposlednejšom počine jednej polky : Lisa Gerrard – The Silver Tree.
Nie, nenachádzam tam to, čo stále nachádzam v ich spoločnom radostnení (rozumej Dead Can Dance = Brendan Perry + Lisa Gerrard). Snažím sa. A počujem tam krásny hlas, Lísine všetko, len nie achilova päta, ale žiadny výbuch. To, čo je podstatné.
Kritizujem. Ale keď bola Lisa Gerrrard začiatkom roka v Prahe, mohol som sa pretrhnúť aby som sa tam dostal.
Nedostal.
A teraz som pri Brendanovi. Počúvam už dvdsiaty krát (dnes) jeho „Oko lovca“ a teším sa, teším, teším...
Peknota je základ zostatku života.
Jednu si „ubalím“ a na všetkých si spomeniem....
Pekný večer.
