No, aby som bola stručná, presná a výstižná (ako keby som počula svoju sestru, na čo sa robíš tým, kým nie si) mňa vo Francúzsku čakali doširoka otvorené brány malého“ chic “ mestečka Biarritz. Zaručene tam nestretnete tony vzrušených Japoncov so žltými šiltmi, ktorí cvakajú s foťákmi o dušu spasenú. Pre menej fundovaných odborníkov geografie, Biarritz leží na brehoch Atlantického oceánu, čo by kameňom dohodil do Španielska. Podľa cestovateľských príručiek a celosvetovo platného coolmera pre mladých je to cool raj pre surferov (vraj sú tam najlepšie vlny v celej Európe). Škoda, že ja surfovanie poznám len zo seriálu Baywatch a sorry, ale Mitch na surfe ma skutočne neoslovil... no dosť bolo o mne. Počas svojej návštevy som mala možnosť zistiť(stálo ma to mnoho síl, no keďže ja sa s obľubou hrám na akožeinvestigatívnu reportérku a položila by som aj život za odhalenie pravdy), že Biarritz nie je len Surf City s nádhernými piesočnatými plážami a divokým speneným oceánom. Biarritz leží pár kilometrov od španielskych hraníc medzi mestečkami Anglet a Bayonne. Prvý fakt: skutočne sú tam najvyššie vlny v celučičkej Európe. Atlantický oceán vládne v tomto mestečku železnou rukou a tak domáci neodporúčajú turistom omočiť si unavené telo v ľadových vlnách mimo sezóny. Na kúpanie je vhodný apríl a máj len pre skutočných otužilcov, ľadové medvede a obyvateľov Antarktídy. Rozbúrené more ukrýva aj mnohé zradné víry a priepasti. Sklamanie. Ja, ktorá som sem zavítala na prelome apríla a mája, som bola úprimne rozčarovaná 8 stupňovou morskou vodou, no v duchu hesla: otužovať sa je zdravé, ma ani tieto výstrahy nemohli odradiť oprobovať zdravú francúzsku vodu. Pred možno smrteľným posledným skokom do rozbúreného mora (a teraz by som vám tu nemohla písať tento článok) ma zachránili až domáci. Sú fakt veľmi pohostinní.Druhý fakt: skutočne každý tam jazdí na mopede. Mopedy sú určené hlavne na jazdu krkolomnými uličkami mestečka. Aj keď sa hovorí, že najhorší šoféri sú Taliani, Francúzi im s kľudom Angličanov dýchajú na krk. Ich jazda sa dá výstižne charakterizovať dvoma slovami: hrôza, des. Odvtedy chodím za každých okolností radšej pešo. Aby som nebola až taká krutá, je naozaj zážitok vidieť napríklad pred miestnou strednou školou parkovať cca 500 mopedov. No ešte viac som sa čudovala (asi jediná) keď som videla preháňať sa na mopede aj dôchodcov. Darmo iný kraj, iný mrav. Nie ako u nás, kde tety demokratky pokladajú za najväčšie vzrušenie dňa pozeranie argentínskej telenovely. Motocyklová prilba tu patrí k univerzálnym pomôckam, slúži na bezpečnosť pri jazde, ako košík v hypermarkete a na pláži ako pohodlná plážová stolička.Keby ste navštívili slávnu hlavnú pláž v Biarritzi o pár rokov skôr, možno by ste pri svojich potulkách stretli také slávne osobnosti ako sú Frank Sinatra, Alexander Dumas, Zola, Victor Hugo. Slávny Pablo Picasso tu nakreslil cez leto 1918 svoj rovnako slávny obraz- Baigneuses a obyvatelia Biarritzu sa hrdia, že k nim na pár dní zablúdila aj bývalá rakúska cisárovná Sisi počas svojej ťažkej choroby. Hlavnú pláž krášli La grande promenade (Veľká promenáda) s kasínom. Aj mne sa dostalo cti pričuchnúť k veľkému svetu a poobdivovať dámy v luxusných róbach a hazardujúcich pánov, keď som sa tam čisto náhodou (fakt omylom) vybrala na WC. Dúfam, že ma teraz neudáte, no podarilo sa mi prešmyknúť sa na chvíľu dovnútra. Mali ste ma vidieť, ja som asi rodený hazardér, úškrn od ucha k uchu, v očiach svietili malé doláriky, keby mi len tá moja peňaženky nejako zázračne oťažela euríkmi.. Teraz tu vyzerám ako taká lazníčka v New Yourku a pritom (sa musím pochváliť) som už jedno kasíno v Monte Carle videla....teda presne stará mama kamarátovho bratranca Jožka hovorila, že to tam majú vo vnútri dosť veľkolepé (heh)...Ale kasíno tu v Biarritzi bolo jedinečné, cítila som sa skoro ako u Morzeovcov v dome.. síce som sa dostala len na WC, no aj tam vám každučký centimeter dýchal nehoráznym luxus, gýčovitosťou...zlaté kohútiky, pozlátené zrkadlá, plyšový koberec... Asi si nájdem nejakého prachatého obstarožného dedka z nuda-pláže v Saint Tropez a budeme mať svadbu v Las Vegas. Aká by to bola návšteva Francúzska, mekky všetkých gurmánov, ktorí sa ako jediní odvážili vypražiť žabie stehienka, vytiahnuť z ulity slimáka a poliať ho cesnakovou omáčkou, vyhrabať spod čiernej zeme nevábne vyzerajúcu hľuzovku a pretvoriť z nej jedlo pre horných desaťtisíc, keby som vynechala návštevu Musée du chocolate (Múzeum čokolády). Prisahám na skalp indiána Vinnetua, že som si dala len kúsok marcipánu, lebo som vtedy nanešťastie(už opäť po 26539krát) držala diétu. Nedá sa celé dni len ležať na pláži, očumovať pekných Francúzov a snažiť sa napodobniť, či aspoň pochytiť, čo to zo štýlu šarmantných Francúzok. Treba sa vzdelávať, rozšíriť si duševné obzory, načerpať nové skúsenosti, vidieť, čo ste ešte nevideli. Podobné kaleráby mi tlačili do hlavy moji hostitelia a tých sa nepatrilo odmietnuť. Však, čo ak by sa nejako fatálne urazili a potom zbohom buď chrumkavá čokoládová bagetka s nutelkou, zbohom buď nugátové truffes, už sa nikdy neuvidíme pán Camembert. A tak som (ne)dobrovoľne navštívila podľa môjho poloprofesionálneho názoru mierne nudné Musée de la mer (Múzeum mora). Ráno som si vraj presne tie isté ryby (preboha až toľké vzrušenie naraz), čo som videli v múzeu, mohla kúpiť za lacný peniaz na mestskom trhu, ako som si prečítala v prospekte, ktorý som si tajne ”požičala”z múzea. Zo začiatku sa mi o siedmej ráno nechcelo vstať z teplučkej postieľky a vybrať sa na trh vyzbrojená prúteným košíkom a la Červená čiapočka. To bolo ešte vtedy, keď som netušila, že mestská tržnica pulzuje každé ráno čulým ruchom. Prekrikujú sa tam predavači rýb, syrov, bagiet, čerstvého ovocia, do toho sa mieša šum kupujúcich, ktorí zjednávajú ceny, koštujú slávne francúzske paštéty, vyberajú víno na večerné posedenie s priateľmi. Sem tam stretnete niekoho známeho, koho ste nevideli aspoň sto rokov a začína sa typicky francúzske pusinkovanie a objímanie.Z okna svojej podkrovnej izby som dovidela na Pyreneje. Zdajú byť tak blízko, že stačí natiahnuť ruku...poriadne...a už- už sa dotknete ich vrcholkov. Zubačka vedie až na samý vrchol, z ktorého môžete obdivovať celý kraj ako na dlani. Surovosť, divokosť tohto nádherného kúta na vás fúkne z každého trsu trávy, či kríku. A myslím to doslova, pretože v Biarritzi neprestáva fúkať vietor ani počas najteplejšieho 23 stupňového leta.Aj mňa odfúkol ten túlavý vietor... naspäť...na Slovensko.
Made in France
Raz ma moje túlavé topánky zaviali až do Fchrancúzska, krajiny plnej demokratov, revolucionárov a kadejakej inej hávede.....Nenavštívila som Paríž, nebola som v Louvri, dokonca som odolala a nekúpila som si nič ani od černochov predávajúcich pod Eiffelovkou tašku, šiltovku, či uterák s nápisom Paris. Aj keď sa priznám bez mučenia, že pár ráz ma to už poriadne lákalo. No skúsila som na vlastnej koži, že so suvenírami je to ako s maškrtením čokolády. Dáte si jednu tabuľku akože na chuť a potom sa už neviete zastaviť...V Španielsku ma chytila raz nehorázna nákupná horúčka. Celej rodine som krvopotne zadovážila super akciové slamené sombrera s malými cinkajúcimi strapčekmi. Mysleli by ste si, že ak svojej milujúcej a najdrahšej rodine donesiete z vašej dobrodružnej cesty nejakú milú pamiatku, akože ste na nich ani v tom ďalekom svete nezabudli, že si to budú vážiť. Pche. Sombrera sú doma uložené v tom najzadnejšom kúte skrine obložené guľôčkami proti moliam. Tentoraz sa musím pochváliť, že mám čistý cestovateľský štít. Okrem toho, že už nenakupujem suveníre, som čistotná držiteľka platného očkovacieho preukazu ešte tri mesiace po skončení pobytu, žuvačky zo zásady nevypľúvam na zem, f
