Päť minút slávy

Ja som bola prosím pekne už odmalička ukážkový typ malého exhibicionistu. Chcela som byť presne na chlp slávna ako Bambuľka, teda pardón Monika Haasová a donekonečna som vyspevovala všetkým návštevám...Prišla stuhou previazaná škatuľka a v nej bola, bola bola bola a v nej bola, bola bola bola Bambuľka, Bambuľka tralalala.. A popritom som pantomímou znázorňovala, ako vyskakujem z papierovej škatule.Mám to aj na kazete, keby mal niekto záujem. Jednoducho som bola malý prvorodený zázrak rodinky Úžasných podávaný návštevám ku domácej hand-made kakaobábovke s hrozienkami a šálke kávy. Moja sľubne rozbehnutá kariéra hviezdy na mediálnom nebi dostala tvrdú facku v jeden sychravý decembrový večer počas Jedličkovej slávnosti. Oblečená v ružovej sukničke som sa počas gymnastickej zostavy kotúľ vpred-kotúľ vzad potkla o žinenku a ..... letí, letí, všetko letí...skončila v prednom rade pred udiveným pánom riaditeľom. Tak som prišla historicky o svoj prvý mliečny zub!Neskôr, v rámci toho, že si susedovci Škvarkovci zaobstarali kameru, nastala aj v našej rodine technická revolúcia v digitálnej podobe. V žiari reflektorov (teda pod našou neónkou na chodbe) sme sa so sestrou hrali na femmes fatales a usporadúvali sme módne prehliadky, kde vrcholom večera bola ako inak- promenáda v plavkách. Šerpy sme si vyrobili z toaletného papiera a ja som bola vždy AKOŽE Zuzana Lakatošová a sestra Ivana Christová. Narúžovali sme si ústa na jahodovočerveno, pričom sme spotrebovali jeden celý rúž- týmto pozdravujem moju zlatú maminku- a mysleli sme si, že sme úžasne chic. Okrem toho sme sa učili chodiť na galakticky strieborných lodičkách tety Mani, ktoré mala na stužkovej v pamätnom roku 1981. Údajne jej ich doniesol kamarát z Tuzexu a boli FAKT úžasné. Rovnako úžasne som podľa mňa vyzerala aj ja, keď som si nacvičovala svoje hviezdne výstupy doma pred zrkadlom s varechou v ruke. Mojím vzorom bola čiernovlasá Ulke z nemeckého hudobného kanála VIVA, ktorú som horlivo napodobňovala. V hádzaní úsmevov som bola fakt rovnako dobrá. Hrdila som sa tým, že ja nechcem byť žiadna rýchlo kvasená mediálna hviezdička. Úsmev.Pozor vážení, na svet prišla nová nádej televíznej žurnalistiky.... (a nasledovalo jemne koketné zdvihnutie pravého obočia).3650 days laterKeď sa starká dopočula, že budem účinkovať v Regionálnych správach STV2, od dojatia nemohla v ten deň ani dopozerať tristoosemdesiatu časť vždyrovnakovzrušujúcej Rosalindy...alebo niečoho podobne vášnivo-argentínskeho. Obvolala všetky susedky a mne nezabudla pripomenúť, aby som jej vypýtala autogram od toho fešného moderátora. Nabalila ma svojimi povestnými čokoládovými buchtami, ktoré som cestou do štúdia Slovenskej televízie zúrivo prežúvala, pretože čokoláda vraj ukľudňuje nervy. A tie som ja ukľudniť akútne potrebovala, pretože z detského exhibicionizmu som vyrástla rovnako rýchlo ako z mojich obľúbených botasiek s Mickey Mousom. A zostala mi na krku len obrovská tréma, panika a strach. Po mamine som totiž bravúrny odborník, cechmajster vo vymýšľaní katastrôf všeho druhu a chutí .... Ak môžem tak neskromne. Blažená sladká detská nevedomosť, keď som netušila, čo všetko sa mi môže počas piatich minút mojej televíznej slávy prihodiť. Od zabudnutia textu, potknutia sa na kamerovom, mikrofónovom a neviemakom kábli, až po totálny kolaps od nervozity.Ako napotvoru sa ten nešťastny deň D sa začal menším zákulisným konfliktom s tetou maskérkou, ktorá mala síce cez šesťdesiat rokov, ale vôbec nevyzerala ako kópia zlatej seriálovej Babičky. Konflikt začal v osudnom momente, keď som sa jej vtipne spýtala, či sa môžem presvedčiť o čistote jej kozmetického kufríka ako vyslanec čaty Boj proti čistote v EU. Jej sa to vtipné nezdalo.Tak som potom sedela v televíznom kresle s ústami plnými chumáčov z púdrového štetca a kilami make-upu na tvári. A to aj napriek mojim protestom, že nechcem vyzerať ako obyvateľ Har-alšajdu, v ktorom práve zúri púštna búrka.Na svoj hviezdny výstup som čakala v zákulisí päť hodín, počas ktorých som vyzeralo asi dosť nervózne, pretože som si ako jediná z účinkujúcich vyslúžila od štábu fľašu minerálky. Asi pre tú grátis fľašku na mňa potom dobrú pol hodinu nenávistne zazerala teta s veľkou koženou taškou plnou výšiviek, ktorá hosťovala v správach až po mne. Ale, že ma ňou na gauči tlačila celých tých päť hodín do pravého boku napriek upozorneniam, to ju teda nezaujímalo. Kamera, strih. Na mňa.Červeň mojej nervóznej tváre neopísateľne dobre ladí s bodkovanou kravatou uja moderátora. Na nose ma svrbí toľko ospevovaný televízny púder. Za uchom ma tlačí držiak na mikrofón a ja zúfalo tuším, že tých mojich päť minút slávy sa nezapíše do zlatého fondu svetovej kinematografie. Ujo moderátor sa na mňa blahosklonne pozrie, usmeje sa do kamery na nedočkavých po informáciách bažiacich divákov a potom sa ma spýta na náš školský projekt. Veď kvôli tomu tu sedím. V kresle. A mám červenú napudrovanú tvár.Fakt. Mala som pripravenú úplne dokonalú oslnivú reč prešpikovanú odbornými výrazmi, okorenenú vtipom a prednesenú s ležérnosťou Nicole Kidman ležiacej na jachte v Mozambiku s piňakoládou v ľavej ruke. Už som počula tie udivené reči po nakrúcaní ...Tá slovná zásoba, ten rozhľad.. ...Slečna nechcete pre nás pracovať?! Realita. Pre lepší efekt sa budem citovať. Ja: „Já...ehmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmm, no.........ako by som to....ehmmmmmmm...“ (Viete, ako sa hovorí, že ľuďom, ktorí prežijú niečo negatívne sa v hlave vytvorí blok a spomienky na tieto situácie vymažú zo svojej mysle?...... Ja mám ten blok.) Nepamätám si totiž, čo som nakoniec povedala, ani ako som sa dostala von zo štúdia. Pamätám si len sklopené pohľady. Veľa sklopených pohľadov. A kamarátkino súcitné: „No ehmmmmmmmmmmmmm (to je moje!!) bolo to..bolo....dobré.“ Po skončení nakrúcania som sa utešovala aspoň tým, že to nikto nebude pozerať. Veď, kto už pozerá Regionálne správy!(Prepáčte páni dramaturgovia.)Aký donebavolajúci omyl...Na ďalší deň ma zastavovali susedia, ocinovi známi, mamine kolegyne, starí kamaráti, či som to bola skutočne ja.Bola.Moje temné tajomstvo.