Hľadám kominára.... Zn: Súrne

Vtedy na scénu nastupujem ja, moje pochybnosti a strach. Strach, či je možné byť až taký šťastný? Až tak príliš...?Je to strach horší, ako keď idem večer domov z angliny a celý čas, čo čakám vo vchode na výťah, zúrivo držím v rukách slzný sprej (dopredu upozorňujem som ozbrojená, nebezpečná a chodila som na wu-shu) lebo, čo keby... Strach horší, ako keď aj napriek zákazom pozerám ďalšiu časť Aktov X a potom sa bojím ísť sama v noci na WC, pretože tam na mňa určite číha nejaké strašidlo ukryté za držiakom na toaletný papier...bububu.A tak sa bojím, keď je niečo úplne perfektné...Ako teraz.Ležíme spolu v páperových perinách hand-made by starká, zohrievaš mi zamrznuté nohy, usmievaš sa očami a šepkáš, že....Že mi na naše 25-te výročie sobáša kúpiš za vagón želatínových medvedíkov.. zelených mojich najnajobľúbenejších, že budúci rok na Silvestra sa isto iste pôjdeme snowboardovať do Álp..lebo tento rok...sme akosi bez peňazí.. Opäť. A vtedy to tak čudne zabolí... tam hore pod ľavým rebrom. Tak trochu od šťastia, tak trochu od strachu. Smutnokrásne. Viem, že život je plný neočakávaných prekvapení, náhod, plný „čo ak“...„keby“.. a „možno raz“. A preto sa bojím, či to nezakríknem? Nestane sa zrazu nič zlé? Môžeme byť až takí šťastní? Až tak príliš? Nezlomí si teta Eliška prst ako minule? Alebo mamina rozbije jeden pohár zo svojho svadobného servisu, ktorý vydržal 22 rokov.. bez jediného škrabanca. Len si predstavte! Alebo....alebo niečo horšie....A tak sa bojím. Pozerám sa na tvoju fotku a rozmýšľam, či máme každý tam Hore nejaké zásoby šťastia. A či tie moje už nie sú náhodou prečerpané. Mamina hovorí, že míňam priveľa vody, keď sa kúpem a vreckové mi tiež nikdy nevydrží do konca týždňa. Možno preto klopem na drevo, zbieram štvorlístky a nevstupujem do miestnosti, kde je otvorený dáždnik. Možno preto sa snažím vychutnať si každý okamih strávený s tebou. Preto, lebo sa bojím, že ťa stratím.. niekde tam na križovatke...“čo môžeš vedieť, že bude o dvadsať rokov“...A bojím sa hlavne preto, lebo viem, že my už dávno nie sme Samotári (....hľadajúci niekoho, kto už nebude hľadať nikoho iného....pamätáš sa?). Sme dvaja. Dvaja, čo sme spoločne vyšli z radu večných hľadačov, sľúbili si...áno.. a ...a možno aj modré z neba, spoločný privát v Brne a polnočné stretnutie pod (našim!) stromom s tromi vyrytými M-kami.... Niekedy, keď mi tak strašne chýbaš ako teraz. .zavriem oči rátam do desať..Raz, dva, tri, štyri....