Na našej katedre sme v r,1977 boli niečo ,ako technická základňa. Čo bolo možné pre školu zabezpečiť v rámci prepravy, dopravy a servisu, to sme zabezpečili. Mali sme k dispozícii 5 vozidiel, z toho tri nákladné. Najobľúbenejším autom, bola Škoda 1100 MBG, v športovej úprave a dalo sa s ňou jazdiť vcelku „svižne“.
Jedného dňa som mal príkaz zaviesť zo Žiliny do Prahy dvoch členov vedenia školy. Prorektor si sadol hneď vedľa mňa a prodekan dozadu za mňa. Ešte sme len pohli a spolujazdec už dofajčieval „Detvu“. Začínal slnečný horúci júnový deň a bolo 8,00, keď sme vyštartovali. Po Brno,žiadna diaľnica, ale snažil som sa aspoň „vychutnávať „ strohý prebytok koní pod kapotou. Kým sme prišli po Brno, pán prorektor „zhúlil“ dve desiatky cigariet.
Postupne mi to začínalo vadiť. Možno aj preto, že mám extrémne citlivý „nos“ a už sa postupne začalo vonku „oteplievať“ a k cigaretovému smradu sa pridával ďaľší, ešte odpornejší. Bol to pach spoteného tela a jeho potu. Na koženkových čiernych sedačkách, při teplote cez 30,°C, bez klímy,zo spolujazdca tiekli kropaje potu. Utieral ich do jednej jedinej vreckovky. A smrdel už neznesiteľne.
Po diaľnici som uháňal čo najrýchlejšie, ale na betonovom povrchu v extrémne vystuženej karosérii a pootvorených oknách, bol hluk ako vo vagóne. Posledné kilometre a semafory ma vyčerpali načisto. Nadopoval som sa minerálkami a kávou a okolo 17,00 hod, sme už išli zpäť. Našťastie sa pomaly schládzalo. Okná som ale zavrieť nemohol, aby sa dalo ešte dýchať. Vrátili sme sa okolo desiatej večer. Na stole ma čakal príkaz na cestu do Ostravy.
S dekanom fakulty som mal cestovať na pohreb dcéry gen. riaditeľa ČSAD. Pohreb bol plánovaný na 13, hod, ale ja som o jedenástej ešte vyčkával na dekana pred budovou školy, lebo sa dlho lúčil s trojicou kolegov z „mokrej štvrte“. O devanástej si totálne „ožratý“ sadol za mňa do auta a povedal: „plná čiara, neplná čiara, ale o jednej sme tam“ . Bolo to nad reálne sily, ale rozbehol som to naplno.
V „makovských“ serpentínach už kruto oľutoval, čo povedal. S pásmi omotanými okolo zápästia, zvracal cez pootvorené dvere každách 5 minút. Pohreb sme nestíhali. Vošli sme do domu smútku. Bolo tam veľa ľudí, ale nikoho sme nespoznávali. Odkráčal som sám k mŕtvole na katafalku. Bol tam neznámy starší muž. Keď som to oznámi dekanovi, chytil sa ma za rameno a robil sa, že mu je nevoľno. Takto sme vykráčali von. Tam mi povedal:“dobre sme to zahrali, že mi je nevoľno a decentne sme sa vytratili“ Odvtedy viem, ako to vyzerá „decentne“.
Nasmeroval ma k domu riaditeľa pobočného závodu ČSAD, kde bola oslava s kolektívom žien závodu v rámci MDŽ. Tam sa mi „doťal“ donemoty. Okolo polnoci mi ho naložili v ležiacej polohe na zadné sedačky a doporučili, aby som s ním uháňal domov, kým sa nepreberie. Unavený a znechutený som sa vydal na cestu. Kávový doping ešte účinkoval, ale nie nadlho.
Musel som cestou viackrát zastaviť a držať ho při „vypúšťaní prebytočných kvapalín. Bolo 4 hodiny ráno, keď sme prišli do mesta. Krúžili sme dookola, kde sa bude dať zastaviť a pokračovať v popíjaní. Po týchto dvoch dňoch som bol nesmierne vyčerpaný a ako zlý nádor sa vo mne rodil nesmierny vzdor. Bohužiaľ, pretrváva dodnes. Nedokážem a jednoducho odmietam kominikovať s fajčiarom a opitým človekom. A kto si čo o mne pomyslí, je mi „lautr“ jedno.
