Technika vstúpila do procesu vývoja automobilu doslova generálne. Napriek tomu , výrobcom absolutne nezáleží na tom, aby vozidlo malo vďaka niekoľkým podstatným drobnostiam, vysokú životnosť. Niet času na zodpovedné životnostné skúšky. Autá po krátkom čase od prvotného modelu, bežia v tisíckach z výrobných pásov. Životnostné skúšky vykonáva sám majiteľ nového vozidla. V čase povinných záručných prehliadok, povinne nosí informácie výrobcovi a v prípade nepodarku, ničí svoje nervy.
Tento problém úspešne zvládla firma TOYOTA, ktorej sa podarilo generálne preveriť poruchovosť jednotlivých komponentov vo vozidle. Vytvorila spoľahlivostný program a nesmierne sa to vyplatilo. Před desiatkou rokov získala punc výrobcu spoľahlivých vozidiel. Obdobne zafungoval Nissan i Subaru, resp aj Suzuki s benzínovými motormi. Ostatní výrobcovia zrejme nepotrebovali doceniť hodnoty pozície na automobilovom trhu.
Niektoré druhy vozidiel sú už od „narodenia“ nepodarky až po hrob. Tu sa však prekryje holá skutočnosť inými „čačkami“, ktoré zaslepia zákazníka. Farebné odtiene, dizajn, interiér, výbava a rôzne „oblbovačky“ s automatikou sťahovania okien, dažďovým senzorom, x – zonovou klimatizáciou atď. Zoškrtanie závažných detailov a senzorov, smeruje doslova k tomu, aby auto nemalo šancu prebehnúť viac, než tých 150 tis. Km, ktoré sú predtlačené v servisnej knižke.
Autá s väčším prebehom km, sú tzv. „po smrti“ a naša údržba , je niečo jako resistúcia mrtvoly. Pritom stačí tak málo. Napríklad požadovať, aby každé jedno vozidlo, bolo vybavené snímačom hladiny chladiacej kvapaliny. Teplomerom chladiacej kvapaliny. Tlakomerom oleja. Ukazovateľom hladiny oleja. Jednotlivé kontrólne vybavenie „kontrolkami“ je nedostatočné.
Napr. Kontrolné svetlo tlaku oleja v mastiacej sústave motora, necháva náš motor „trpieť“ dlhodobo, pretože svetlo nás neinformuje, že máme nedosttok oleja a jeho tlak je nižší ako 0,8 baru. Pričom neustále potrebujeme hodnoty v rozmedzí 2,5 až 4,5 baru. Kontrolka prehriatia motora nás sklame generálne, pretože při úniku kvapaliny uniklo médium, ktoré má uvedené čidlo rozohriať na kritickú teplotu.
Zodpovedzme si jednu základnú otázku. Koľkí z nás, před nástupom do vozidla, vykonáme kontrolu prevádzkových náplní, skontrolujeme svetlá a „kopneme“ do pneumatík, či nie sú podhustené, tak jako nám to prikazuje vyhláška. Nanajvýš očistíme sklá a uvoľníme primrznuté stierače. V osemdesiatych rokoch sa na našom trhu objavilo veľa vozidiel, kde sa prevažná väčšina týchto zariadení montovala. Mnohé z nich fungujú doteraz. Stačilo zapnúť kľúčik a panel nás poinformoval takmer o všetkom potrebnom.
Prečo by sme nemohli lepšie ochraňovať svoje hodnoty vložené do svojho motorového vozidla ? Okrem toho ide aj o našu bezpečnosť. Náhle „zadretý“ motor na diaľnici při vyššej rýchlosti a bez odstavného pruhu, nás môže ohroziť na živote a zdraví. Kto to nezažil, ten to nemôže precítiť a samozrejme to ani nikomu neželám. Situácia dokáže prekvapiť a vyľakať aj skúseného vodiča.
V treťom tisícročí je naozaj zahanbujúce, aby sme si vylepšovali svoje vozidlá ako v r. 1967, keď sa vyrábal „DODO,“ teda Škoda 1000MB. V spoľahlivosti motorového vozidla sa rodí úcta k značke. A na tom by výrobcom malo enormne záležať. Ak tomu tak nie je, tak bude zrejme čoskoro. Veľa nám napovie aj slogan : „Auto, pes, žena a kôň, musia mať rodokmeň“ . Že to platilo a platí, o tom nás presvedčil Oltcit a iné licenčné „výrobky“.
