Sedeli sme chvíľu za jedným stolom a pochutnávali si na dobrom šaláte. Traja, dobre naladení, príjemne unavení z posilky a sauny. Ani sme sa intenzívne nevnímali, možno tak „na pol ucha“, keď som spozornel pri opise starostí , ktoré má Milan so svojím otcom, ktorý nechcel rešpektovať jeho obmedzenia v byte, pretože bol zvyknutý na stály pohyb vonku. Keď býval vo svojom domčeku pod lesom, bolo to celkom iné. Sťažoval sa a sťažoval.
Dojedli sme a popíjali pivo. „Dovoľ mi Milan, aby som teraz ja otvoril svoj monológ“. Je tomu už dosť dávno, čo umrel môj otec. Čím dlhšia je to doba, tým dlhšie, nosím svoj „kríž“ v podobe vlastných výčitiek. A nie je to nič príjemné. Stíchol a počúval.
Svojho otca som mal veľmi rád a aby som aspoň trochu uľavil svojej duši, píšem o ňom knihu. Moje detstvo je naplnené časom stráveným vedľa neho a v našej garáži. Bol som pritom, keď postavil prvý mlyn, prvú vodnú turbínu, keď opravoval a prerábal autá, keď staval banský zásobník na rudu, keď opravoval hrádzu rybníka, alebo ma učil riadiť auto.
Posledné vozidlo, ktoré sme používali spolu, bol GAZ 69 A. Pomaly nezničiteľné auto. Doslova ho miloval. On ho používal na prácu, na „furmanky“ a ja v soboty a nedele na dopravu hudobnej skupiny aj s nástrojmi. On tam vozil cement, beton, skaly, prasatá, piesok a ja som musel riadne popracovať aj tri hodinky, kým som z „nákladiaka urobil čistú dodávku“. Nemal som na výber, lebo auto bolo jeho. Len v duchu som si želal, aby ho už toľko „nedral a nešpinil“.
Jedného dňa mal menšiu nehodu a odobrali mu vodičský preukaz. Vtedy ma akosi divne zabolelo pri srdci. Vôbec som nepocítil ani štipku spokojnosti, že sa deje moja podvedomá vôľa. Pocítil som skôr smútok. Podivný smútok. Hoci jazdil ďalej aj bez „vodičáku“, mňa začalo zožierať svedomie, že so mu tú nehodu nebodaj privolal. On sa cítil tak trochu ukrivdený, že nie je plnohodnotný vodič a ja som stratil radosť z nerušených jázd s kapelou po svadbách a zábavách.
Zomrel po piatich rokoch od nehody a mal len jedno želanie, aby sme ho na poslednej ceste odviezli na jeho GAZ-e. Stalo sa. Naviac som neskôr previezol auto do Žiliny, kde som ho nechal totálne zgenerálkovať. Na jeho obľúbený vrch Kerling, prilietam každoročne pozdraviť svojich rodákov a pokloniť sa sv.omši pri kaplnke patrónky tohoto kraja. Je ešte niekoľko jeho nevyplnených želaní. Dúfam, že sa mi ich podarí zrealizovať.
Tak Milanko, to je skoro všetko. Už len na záver Ti chcem povedať, že keby žil, tak mu natankujem denne všetky naše autá aj klubové lietadlá a budem ho voziť od rána do večera, kam si bude priať. Len aby ešte žil, aby tu bol. Ale nevrátim to. A tak si „odľahčujem“ ako sa dá ,svoj batoh výčitiek. No a ty sa už zariaď jako vieš. Ja som ti to proste musel povedať...
