Hnedé oči, kučeravé vlasy, súmerné pery. Úsmevom nikdy nešetril. Ako jediný brat troch sestier, bol nesmierne obľúbený. S Ňou sa stretol prvýkrát, keď mal sedem rokov. Na Rumplovskej padol do studne hlbokej vyše metra dolu hlavou. Aj keď si chlipol studenej vody, dokázal sa v úzkej kameňami vykladanej jame skrútnuť a zachytiť nohami o steny. Nepamätal si nič, len tvár ženy, ktorá bola krásna ale nerozoznal farbu jej očí. Akoby boli zakaždým iné, alebo číre.
Nebola to tvár mamy, ani sestier, ani nikoho, koho poznal.Len hovoril, že bola krásna. Snažila sa ho dotknúť rukami, ale vždy to robila akosi veľmi pomaly. Ako v hustej vode. Občas sa iba zadíval niekam do diaľky a všetci vedeli, že ju vidí, že je nablízku. Keď ako pätnásťročný v lese na hubách o vlások uhol pred hrubým padajúcim konárom stromu, ovanul ho chlad, ktorý si pamätal zo studne. Vtedy bola veľmi veľmi blízko. Ale ani vtedy sa ho nedotkla.
Narukoval do armády . Po roku vyskočil z idúceho vlaku pri Kysaku a pridal sa k partizánom. Tam sa stretol s ujom Štefanom a spolu pri Háji prešli k povstaleckej armáde. Keď ich zranených Nemci pri Hornej Štubni zajali, mali šťastie, že prežili. Súsredili ich asi päťdesiat vo veľkom humne pri Kremnici a odtiaľ naložili na vlak do Mauthausenu. Tam prežili hozných šesť mesiacov. Najčastejšie spomínal na jednu marcovú noc, keď ich po nástupe nechali stáť vonku v daždi a vetre. Kto odpadol, toho odtiahli bokom a zastrelili.
Vtedy mu bola veľmi nablízku. S ujom sa opierali o seba ramenami a on cítil, že sa určite objaví. A naozaj. Bola tam a neprišla sama. Na vôdzke mala veľkého vlčiaka a prechádzala sa medzi stojacimi a mrznúcimi väzňami. Určite to bola ona, pretože sa pristavila iba pri ňom a zblízka mu pozerala do očí. Nevedel čo sa deje, iba nával hrôzy a iných pocitov vstúpil do drkotajúcich údov, až prestával cítiť a všetko sa pomaly strácalo. Bolo mu už všetko jedno.
Nástup a utrpenie o chvíľu skončilo a on na prični pod dekou zohrieval chrbtom uja Štefana až do rána. Vtedy si ju dokreslil do vedomia, do najmenších detailov. Pamätal si aj vôňu. Neskôr, ešte dlho po vojne, snažil sa rozpamätať a nájsť niečo podobné. Až raz na púti v Štiavnici, podobnú vôňu šírili rôzne kvety. Ale samostatne sa to nedalo rozlíšiť.
V čase, keď som sa narodil ja, pracoval v bani na šachte Mayer. Zoznámil sa vtedy s krásnou dievčinou z Hámrov. Bol zaľúbený a bol šťastný. Nevedel, že jeho milá, je riadna potvorka a že okrem neho, „ľúbi“ aj iných. Rozhodol sa, že zmení zamestnanie a bude pracovať jako vodič autobusu. Veľmi sa na to tešil. Aj v ten večer na poslednej smene 30.júna. Vtedy sa ho konečne dočkala.
Keď do klietky večer o pol ôsmej narážal posledný banský vozík s rudou do výťahu. Náraz vozíka odistil dvierka klietky na protiľahlej strane a on spadol aj s huntom do dvadsaťmetrovej šachty. Ako to vlastne bolo? Nechcela aby sa trápil z nešťastnej lásky? Alebo žiarlila na inú ženu? To sa už nikto nedozvie. Konečne ho mala len pre seba. Ona, jeho Osudová. Bohužiaľ, Smrť.
