bratovi i sesterniciam, ktorí mali svoje záujmy a hry. Mňa tak nechtiac museli pri hrách „opatrovať“ . Nosiť ma na rukách nebola žiadna radosť a tak mi otec vyrobil „kočík“. Ten názov má nesmierne ďaleko od toho, do čoho ma jedného dňa posadili.
Drevená debnička na drevených kolieskach z kmeňa stromu a štyri pružiny zo statej pohovky. Tie „struny“ boli dlhé asi pätnásť centimetrov a perovali neskutočne. Keď ma vložili do dekami vystlaného monštra a „slušne“ rozhojdali, vyhadzovalo ma to hodne vysoko. Stačila malá chvíľa „opatery“ a zaspal som od strachu.
Niekoľkokrát sa stalo, že v snahe „uspať“ ma čo najskôr, som aj vypadol na cestičku, alebo do trávy. Pevne dúfam, že to nezanechalo trvalé následky. Možno že práve vtedy sa zrodila moja túžba, lietať. Táto pojazdná trampolína odbremenila mojich „opatrovníkov“ dovtedy, kým sa nestalo, že som im zrazu zmizol z dohľadu. Moju polohu identifikovali rýchlo, lebo som po krkolomnej jazde dolu záhradou, reval ako pavián v jame s hnilými jablkami.
Opatrovníci dostali patričnú „odmenu“ a pochopiteľne „s veľkou láskou“ sa o mňa lepšie starali. Parašutistický výcvik až do uspania, som zažíval každý deň. Najhoršie však bolo, keď sme spolu pásli naše dve kozy. Šuta bez a Belina s rohami, boli vynaliezavé a maškrtné potvory. Za malinovými listami a divým hráškom by boli schopné vojsť aj do krátera sopky. Kríky a menšie porasty zdolávali hravo.
Keď prišli na hrádzu chalani z dediny, brat musel s nimi bezpodmienečne hrať. Putoval som z náručia do náručia, až som skončil při kozách a aby Šuta neušla, mal som jej vôdzku z povrazu, okrútenú okolo zápästia. Urputný futbalový zápas som ukončil zúfalým krikom z neďalekej kroviny. Za ňou sa Šuta popásala na listoch malinčia, ale z mojich rúk, nôh a zadku, trčali trńe a bodliaky. Pokiaľ ma našli, tak mi od strachu ušlo aj do nohavíc.
Sesternice aj brat, ma svorne „ošetrili“ a dočista vyumývali v ľadovej vode potoka. Kričal som „ o ratu „ a ľadová voda mi dodnes nie je príjemná. Doma som požaloval, ako „zodpovedne „sa o mňa starali. Odvtedy som bol už iba pod dohľadom otca a mojej milovanej mamy. Na dvore bolo veľa príležitostí ako sa zabaviť aj sám. „Parašutistický výcvik“ som ukončil zoskokom až o 45 rokov neskôr.
