Na samote Praniarska, bývali dve rodiny v dvoch domoch, pozdĺžne spojených jednou stenou. Náš dom mal aj poschodie, teta s dcérami bývala v prízemnom. Môj brat mal vtedy sedem rokov, sesternice tiež asi toľko. Prechod frontu znamenal nesmierne nebezpečie a neistotu v prežití. Po horách sa presúvali hliadky jednotlivých vojsk a streľba sa ozývala občas veľmi blízko. Dve ženy a dve dievčatá uchrániť před možným násilím, bolo neskutočne ťažké.
Preto otec vybudoval pod drevenou podlahou „pajty“, teda senníka, skrýšu. Do jamy o rozmere 2x2x2 metre, nanosil seno, koberce, oblečenie, vodu a trochu potravín.Vždy zavčasu ráno sa sťahovali do skrýše a za tmy sa vracali domov, niečo uvariť a vyspať sa. Takto to bolo asi jeden mesiac, keď Nemci ustupovali a očakával sa príchod Rusov. V ich prvej línii boli často muži poznačení životom vo vojne a boli nebezpeční, agresívni a vedomí si toho, že nemajú čo stratiť. Mnohí z nich už žili iba pomste za krivdy .
V jedno ráno sa mama trochu opozdila s odchodom, lebo brat bol chorý a ona mu varila čaje s domácich byliniek. Otec mal brata na rukách a cez škáru dverí pozoroval priedomie. Keď uvidel prichádzať dvojčlennú hliadku, mama bočným oknom vykĺzla a spustila sa do maštale na prízemí. Tam sa zahrabala do válova a prikryla senom, Otec vyšiel von, aby prichádzajúcich zaujal . Jeden z nich zastal a spozornel. Druhý chcel práve vojsť a otec sa ocitol proti nemu so samopalom opretým o hruď.
„Stoj, ty kto ?“ Ja chazjaj. „A kde u tebja chazjajka ?“ Umerla, odvetil otec. Odsunul ho samopalom nabok a vošiel dovnútra. Prešiel kuchyňou i izbou, poprezeral skrine a kúty, vychlípal mrvenicovú polievku, vzal chlieb a slaninu a nazrel aj do maštale. „Daj ješčo malaka“. Otec s bratom neustále na rukách mu nalial mlieko do hrnčeka. Podal ho svojmu druhovi , ktorý vonku sledoval okolie. Čas plynul pomaly a veľmi nebezpečne. Uplynula nekonečná štvrťhodina. Svišťanie a výbuch delostreleckého granátu ich donútil k odchodu. Brat sa po šoku veľmi rozplakal.Mama o chvíľu prebehla do jamy a triasla sa strachom až do večera. Bratovi sa pohoršilo , otec ho nalieval čajom, varil cesnakovú polievku a prevažný čas ho nosil na rukách.
Mama mi v detstve neskôr rozprávala, že otec mal na chrbte v dosahu ruky vyrobené púzdro na revolver, vždy nabitý a odistený. Občas ho videla, ako hodiny trénoval jeho vytiahnutie a použitie. Som presvedčený, že by ho bol v ktitickej chvíli použil. Chvalabohu nemusel.
Zamýšľam sa nad tým, ako nazvať to nadľudské zaťaženie nervovej sústavy v boji o prežitie a v neusálom strachu. Bol to stress na hranici života a smrti ?
