pretože na pozadí každého obrazu, bol podvedomý strach. Strach dieťaťa, ktoré v pätnástich rokoch života ide do mesta, do „služby“ k cudzím ľuďom do rodiny a hneď do pohrebníctva, k mŕtvym telám .Nedefinovateľný pocit akejsi hrôzy, ktorá sa miešala so subjektívnymi skúsenosťami, s podvedomím, kedy som mal neustále na pamäti, že tu niekde nablízku prechádzala smrť.
Pocitový chlad miestností s katafalkom, rakvami, vencami, pachmi sviečok i farieb na maľovaných stuhách. Nestrojená hrôza z kontaktu s mŕtvymi telami, ich očista, holenie, strihanie, preobliekanie a neustály kontrast chladu a tepla, života a smrti.
Do takéhoto prostredia, vstúpila moja mama v r. 1933, ako pätnásťročné naivné dieťa, ktoré dosiaľ nebolo nikdy mimo domova. Nastúpila do pohrebníctva p.Káchu v Banskej Štiavnici. Slzy strachu, žiaľu a ľútostí sa dennodenne kotúľali po jej detskej tváričke. Sprvoti našťastie pomáhala viac v kuchyni u pani „domácej“, ale aj tam bola robota aj taká „neženská“. Sem tam sliepku „zarezať, ošklbať, dreva nachystať, v peciach zakúriť.
Ale čoskoro pribudli aj práce „odbornejšie“, , ako prezliekať, umyť, holiť, strihať, celkovo ustrojiť stuhnuté mŕtve telá. Do bodky sa dá povedať, že zvyk, je železná košeľa a pri každej práci je potrebný aký-taký vzťah. No ten aj keď nie je, časom sa určite vypestuje.
Našťastie p.Kácha, bol milý a vnímavý človek. Vedel si zrejme spomenúť na svoje začiatky a chápal normálny ľudský strach. Vždy mame hovorieval: „Mŕtvych sa moja, nemusíš báť, ale pred živými sa maj na pozore.“ ! Obdivovala jeho úctivý prístup k mŕtvym, jeho dialógy, na ktoré neočakával odpoveď. Dôverne sa s nimi rozprával keď im preobliekal šaty a s problémami prevliekal rukávy či nohavice. To už musela byť výnimka, ak niekde použil aj nožnice.
Štiavnica bola mestom študentov a tak niet divu, že sa nie jeden za dievčaťom obzrel. „Čo to prosím Vás znamená, -okoš iš činoš -,“ pýtala sa raz celá udýchaná domácej panej. No to znamená, že si „aj do voza, aj do koča“. A to ti kto poveda?. No, jeden študent druhému, povedala mama. Na takých huncútov si dávaj pozor, poznamenal p. Kácha a dodal .“A nikam s nimi sama nechoď!
Na druhý deň priviezli mladé dievča, ktoré spáchalo sebevraždu z nešťastnej lásky, skokom zo skaly. Keď už aj p. Kácha naberal celý deń odvahu, ustrojiť do rakvy doráńané telo, mama pochopila, že sú hranice vnímania, ktoré sú nad rámec ľudských síl. Pohreb dievčaťa bol až o dva dni neskôr, lebo ustrojenie im trvalo celé tri dni. Vteda minuli do rakvy asi dvesto kvetov, aby sa na to dalo vôbec dívať.
Asi po roku služby, sa mama začala stretávať s mojím otcom. Ich rande, bolo pre mňa, možno až nepochopiteľné. O štvrtej poobede , v nedeľu, kráčal mládenec s bicyklom 5 kilometrov do svahu, aby sa 3 kilometre odviezol po rovine a dolu svahom. Potom boli spolu asi hodinu, pričom sa najviac ak pobozkali. Na spiatočnej ceste to bolo opačne. Len dolu svahom 5 km by to neboli vydržali brzdy a tak za sebou na retiazke vždy dotiahol aj primeraný kúsok dreva.
Keď si predstavím, že ten bicykel vážil asi 15 kíl a miesto plášťov mal vodovodné hadice, tak sa iba usmievam nad tým, čo všetko ľudia po stáročia dokázali vykonať preto, aby sa stretli, aby sa ich dotkol čarovný prútik Lásky. Čo všetko si vedeli odrieknuť a nesmierne sa tešiť hoci z maličkostí.
Nevýslovne ťažký bol život prostých ľudí a hlavne život malých detí. Koľko zodpovednej práce, museli už v útlom veku vykonať, koľko strádania a hladu vytrpieť. Obdivujem a ľutujem ich. Keď to niekedy porozprávam svojej vnučke, tak je to pre ňu neuveriteľná rozprávka. S tým rozdielom, že ja som reálny tichý svedok týchto príbehov. Niekedy sa dokonca nad tým zamyslí a zrejme porovnáva. A to je dobre.
