„Dobrý deň, pán Schultz“. Pozrel som sa tým smerom. Vedľa mňa stálo asi päťročné dievčatko a okamžite pokračovala v rozprávaní. Spoznal som ju. Bolo to dievčatko mojich klientov , ktorí ju zrejme všade brali so sebou', teda aj do autoservisu. Zrejme aj preto, že nemali veľa príbuzných , ktorí by ju mohli chvíľami poopatrovať.
Rodičia boli ešte v aute, ale ona už stála pri mne a „spustila“ : „Počúvajte ma pán Schultz, myslela som, že maminku d-bne o zem, keď bola minule na poisťovni a chceli od nej rodné listy svojich b-atov. Tak a keď im povedala ich mená a každý mal iné p-iezvisko, tak jej tá k-ava p-i okienku povedala, že sú divná -odina a že nech p-íde každý sám. No , ned-blo by aj vás ? A potom ešte p-išiel ten cigán z Kanady, aby ho Pete- odviezol na estekáčku, lebo auto sa mu tam pokazilo.
Maminka to počula a povedala, že si môže akurát nechať fajku, ale nikde sa nepôjde, lebo minule nedal ani na benzín, keď ho viezli na stanicu. Je to doma na pos-anie, lebo naši sa stále hádajú, že sice máme málo peňazí, ale obaja fajčia ako fab-ika. A títo vaši psi neh-yzú ? Odbočila od rodinnej témy. Upokojil som ju, že sa nemusí báť a tak sa s nimi začala hrať.
Keď prišli bližšie aj rodičia, povedal som im, aby sa dcérke viac venovali a vypustili zo svojho slovníka rôzne hrubšie výrazy, lebo neskôr a aj v škole, môžu nastať problémy. Obaja sa na mňa pozerali, tvárili sa zamyslene s cigaretkami v rukách a nakoniec Peter poznamenal:“ No viete , ona je taká „Rebeka“, ona si všetko pamätá, všetko počuje, všetko povie.
Už som to neriešil. Bolo mi jasné, že sa nič nezmení. Možno pri niektorej z ďaľších návštev budem zasypaný informáciami ťažšieho kalibru. „Ty kokšo, a p-ečo máte na -ukách tie biele -ukavice, vy aj ope-ujete ? To už ju rodičia usádzali do auta. „Dovidenia pán Schultz“ zavolala mi cez otvorené okno. Vydýchol som si. Bolo mi ich všetkých ľúto. Takto sa často začínajú veľké problémy s výchovou detí.
