Mal som asi desať rokov, keď sa to stalo. V popoludňajších hodinách priviezol furman plný voz štiepaného dreva obyvateľovi našej obce, ktorý býval na kopci nazývanom „Hálňa". To podľa toho, že celý tento kopec vznikol z vyvozenej vydolovanej skalnej hlušiny.Svah bol veľmi strmý. Prvý zlý dojem zo vzťahu furmana k jeho koňom v záprahu vznikol už vtedy, keď na prvýkrát nevybehli aj s nákladom posledným najstrmším úsekom cesty. Nepomohlo ani plieskanie biča, ani nadávky a ani bitie koní druhým koncom biča. Všetci blízki susedia s nevôľou hľadeli na toto „divadlo“. Záprah s nákladom našťastie i nešťastie vybehol strminou na druhýkrát.
Už sa pomaly zotmelo a na „jemného furmana“ sme pomaly všetci zabudli. Asi okolo deviatej večer, takmer za úplnej tmy, strhol sa nepríjemný hrmot sprevádzaný zúfalým erdžaním. Keď hrmot ustal, ozývalo sa už iba srdcervúce „ryčanie“ koní. V zlej predtuche sa všetci blízki susedia rozbiehali aj s dostupnými svietidlami k súsošiu Piety,kde sa na zemi, privalené troskami voza, zmietali v bolestiach dva kone. Jeden z nich mal zlámané obidve nohy a druhý sa dusil od postrojov ovinutých okolo kmeňa lipy, ktorá rástla pri súsoší.
Bol to strašný pohľad. Kone sa zmietali v kŕčoch na zemi a niektorí ľudia začali vykrikovať: „zázrak, zázrak“.Mnohí na chvíľu odvrátili svoj zrak od koní na sochu PannyMárie s telom Ježiša na kolenách. Socha sa vôbec nepoškodila. Akoby „odskočila“ z mramorového podstavca a zostala rovno stáť asi päť metrov od pôvodného miesta. Ani kovová gloriola okolo hlavy sa neskrivila.
Zúfalé kvílenie koní neustávalo a môj otec už držal v ruke drevorubačskú pílu „kaprovku“ a doslova skríkol na najbližšieho suseda. Spolu sa vrhli ko kmeńu lipy, kde pridusený kôň ešte metal kopytami. Pomôcť sa mu dalo, len odpílením stromu. Minúty ubiehali zúfalo pomaly. Kmeň spadol na cestu a popruhy povolili. Hlavu koňa polievali studenou vodou z vodovodu, ktorý bol hneď vedľa. Druhý kôň sa zmietal v bolestiach a v svetle desiatok lámp jeho doširoka otvorené oči boli ako slzami zaliata zrkadlová guľa. Sused, čo býval naproti, bol poľovník a priniesol guľovnicu.
Až v tej chvíli sa objavil furman. Ledva stál na nohách, taký bol opitý. Hrozný výjav ho ale rýchlo vrátil do reality. Najskôr sa vrhol na poľovníka. Ten však svoju zbraň , ešte nenabitú, okamžite namieril na neho. „Ty hovädo, daj sem ten bič, nech ťa s ním tresnem po hlave! Ty odroň, ty sviňa, ty... Kde si bol doteraz?" Krik furmana spôsobil druhý,,zázrak“. Pridusený kôň zakašľal, zafŕkal a začal sa preberať k životu. Niekto zalarmoval aj miestneho príslušníka SNB, ktorý, reálne zhodnotil situáciu. Dvaja miestni gazdovia, ktorí tiež chovali dobytok a kone, nezávisle usúdili, že koňa so zlámanými nohami je nevyhnutné utratiť, pretože veľmi trpí a nevyliečil by sa.
Pozeral som sa až do tejto chvíle. S hrôzou a slzami v očiach. Po krutom rozhodnutí som sa schoval mame za chrbát a zapchal si prstami uši. Výstrel pištole bolo počuť aj tak. Maminka ma objala a rýchlymi krokmi sme odišli domov. Bývali sme 30 metrov od miesta tragédie. O pol hodiny sa vrátil aj otec. „Ten mamľas, nechal tie kone s nezabrzdeným vozom stáť na kopci 4 hodiny. Keď sa posunuli za kúskom trávy, voz ich stiahol strminou až na cestu.“ To bola konečná verzia tragédie.
V tú noc som zaspával schúlený v maminom náručí, aj keď spánok dlho neprichádzal. Pamätám sa na to dodnes. Odvtedy rastie vedľa súsošia Piety, iba jedna lipa. Tá druhá nedobrovoľne darovala svoj život koňovi.Možno jej za to poďakoval neskôr vo zvieracom nebi.
