V ten augustový deň jemne pršalo, keď som prvýkrát otvoril dvere na malom kníhkupectve. Dýchla na mňa charakteristická vôňa kníh, dreva, histórie, papiera a ešte neviem čoho. Akoby som prekročil prah iného sveta, niečoho, čo som dosiaľ nepoznal a čo tu na mňa vyslovene čakalo. Keďže som chcel ponúknuť na predaj svoju prvú zbierku básní, zachcelo sa mi nazrieť do poličiek a aspoń pohľadom prebehnúť ponukou vystavených kníh.
Vybral som si tri knihy, z ktorých najviac ma zaujala „Balada purpurovej ruže“. Pomaly sama sa otvorila pri básni o starej mame. Po prečítaní, ma v kútiku oka pošteklila slza. Báseň o štvrtej jabloni som už nemohol dočítať. Predavačka si všimla moje dojatie a povedala :“To napísala naša Janka“. Premkol ma zvláštny pocit. Veď ja som sem prišiel ponúknuť na predaj svoju tvorbu,ktorá v porovnaní s tým, čo som si prečítal, bola iba „čajový odvar.“
Jedno však mali spoločné. Bolo v nich veľa lásky a rovnako aj smútku. „Tieto si kúpim a chcel by som tu nechať na predaj pár kníh“, povedal som skromne.,,Ale áno, prineste" usmiala sa predavačka. Z obchodu k autu som prebehol hustým dažďom. Až cestou som si všimol, že moja ľavá ruka, neustále držala purpurovú knihu. S balíčkom svojich zbierok, som ju priniesol späť. Ani neviem ako som sa opýtal, či by mi mohla predavačka pomôcť, nájsť kontakt na autorku. Povedala, že sa o to pokúsi. A ja som jej veril.
Keď mi prišiel mail s kontaktnou adresou, naplnila ma zvláštna radosť. Odvtedy som myslel iba nato, akým spôsobom primerane vyjadrím svoje uznanie a trochu svojsky poďakujem,či poteším. Pretrvával vo mne neovplyvniteľný pocit, že tak smutné básne, musela napísať veľmi smutná bytosť. Vtedy ma napadla originálna myšlienka. Keďže každoročne v polovici augusta prilietam nad Kerling pozdraviť svojich rodákov, výslovne ju tam pozvem.
Mailom sme si vymenili niekoľko upresňujúcich údajov a prisľúbila, že tam určite príde a bude mať červený dáždnik. V deň „K“ bolo v lietadle asi 200 malých ľahkých sáčkov s farebnými stužkami a jeden väčší s brzdiacim padáčikom. Nad Kerling sme prileteli presne. Pri kaplnke práve končila svätá omša a prítomné deti sa rozpŕchli po celej lúke, keď uvideli lietadlo. Naša Cessna urobila pár prieletov a ja som úporne hľadal na cestičke nedaleko kaplnky červený dáždnik. Bol naozaj tam.
Balíčky s cukrovinkami a malými darčekmi sa znášali k zemi. Deti i dospelí ich vyzbierali všetky. V predposlednom prielete opustil kabínu aj posledný,purpurový balíček. Pristál neďalekom červeného dáždnika. Bol som veľmi šťastný. Veril som, že môj pozdrav i uznanie krásnej zbierke básní, urobili radosť. Možno práve vtedy na chvíľu vyšlo slnko. Nielen na oblohu, ale aj v dušiach ľudí, ktorí sa spolu so mnou potešili. Rozdávať radosť, je predsa najväčšia radosť.
