Ten deń nebol stvorený na lietanie. Dohľadnosť bola sice dobrá, ale prehánky neveštili žiadnu pohodu. Starý americký predpis v bode 4, hovoril: „keď lietadlo nechce letieť, tak neleť“ ! Vyznieva to smiešne, ale platí to do bodky. Lenže mňa od rána doslova „svrbel zadok“ a nesmierne sa mi žiadalo, dať si aspoň „skoka“. Teda odletieť aspoň jeden okruh.
Príprava k letu Stratona mi zabrala aj s natankovaním asi hodinu. Zdržalo ma len podozrivé povoľovanie sviečok a netesný dekompresor. Do kabíny som naskladal doklady a mapu, minerálku, dobošky a mentolové cukríky. Po dotankovaní spodnej nádrže som začal štartovať. Už so mňa doslova tiekli kvapky potu a motor zaťato mlčal.
Bola to už tak trochu vec prestíže, aby mne motor nenaštartoval? Batéria pre druhý zapaľovací okruh bola vybitá. Vedel som, že keď naštartuje na magnetá, tak sa dobije. Lenže motor mlčal ako ryba. V duchu som už ten invertný Trabant posielal do horúcich pekiel, keď sa trochu ozval. Papierový filter paliva dosluhoval, ale to ma ani vo sne nenapadlo.
Konečne som odštartoval. Po prvom okruhu , z výšky asi 300m som zamieril do Strečnianskej tiesňavy. Začínajúce termické prúdenie ma pohojdávalo ako v kolíske. Niečo zvláštne vo vedomí,mi našepkávalo, aby som stúpal vyššie.Po dvadsiatich minútach, kúsok za mestom, začali padať prvé kvapky dažďa, hoci oblaky boli ďaleko. A potom to začalo. Najskôr sa uvoľnila podozrivá sviečka. To už sa nedalo nastúpať ani meter, lebo polovica výkonu bola v háji. Na plný plyn s trasúcim sa celým lietadlom, začínal somprvú modlitbu. Vietor sa tiež spikol proti mne a fúkal do nosa. Termika fungovala viac opačne a vário bolo v mínuse.
Všetko som oľutoval, nadával sám sebe a sledoval každý „budík“. Núdzové plochy boli za mnou a nad priehradou plnou bahna dážď zosilnel. Ešte doletím, vravel som si. Ale Osud mi dnes chcel dať príučku. Nad čističkou sa chvením vytriasol palivový filtter a to bolo palivo len v karburátore. V čističke som už rozoznával pomaly každé hovno a podobne bezmocne som pocítil zastavenie motora.
Hrozivé ticho, vo výške 100 metrov a kilometer predo mnou. Zlosť zašla pokorou a modlil som sa. Deravé lúče slnka predhriali kúsok predpolia pred dráhou a ja som doslova „preskočil“ poľnú cestu a návestia dráhy. Nevládal som vystúpiť von. Minerálku som si vylial na hlavu a definitívne sa zaprisahal, že to bolo naposledy. Že ak lietadlo nebude chcieť letieť, tak ho budem akceptovať. Ešte raz som to porušil a skončilo to podobne. Tretíkrát už nie !
