Krásne, hráškovo-zelené auto značky Škoda Populár, bolo najkrajšie z tých, ktoré sme mali. Veľmi sa podobalo na známy Tudor, ibaže malo ďaleko k jeho kvalitám. Hneď ako sme ho priviezli do garáže, „zrentgenovali“ sme ho vlastnými rukami. Potom sme sa už iba škrabali za ušami, a ľutovali. Tento typ vozidla, bol akási „sociálka“medzi autami. Neviem, či to mal byť experiment s deklarovaním, „čo auto nezbytne nepotrebuje“ ? Pretože :
Nemalo diferenciál, nemalo tlakom oleja mastené ojnice, nemalo viaceré prístroje na palubnej doske, nemalo jeden stierač, chýbali kontólne svetlá a ešte pár drobností. Jazda takýmto vozidlom, bola nebezpečná pre „nezohratú posádku“. Každý, kto sa chcel odviezť, musel byť oboznámený s tým, že při jazde v zatáčke, sa musia všetci cestujúci nakláňať tak, ako na nich pôsobí odstredivá sila. Čím viac sa naklonia, tým lepšie. Vozidlo bez difereciálu potrebuje „nadľahčiť“ jedno koleso, aby mohlo na ceste „prešmyknúť“. Ak by sa tak nestalo, při väčšej rýchlosti by „vyletelo“ zo zatáčky, alebo by sa zlomila poloos.
Najazdili sme s tým autom pár tisíc kilometrov, ale domov sme sa vracali veľmi unavení. Najviac nás bolel chrbát, krk a chrbtica. Párkrát sa stalo, že sme zlomili poloos. V zatáčkach sme sa už nenakláňali, ale presunuli tak, aby sa čo najviac zaťažila nepoškodená strana nápravy. Při jazde do stúpania sme sa museli rozbehnúť a na prašných cestách sa za nami dvíhali kúdole prachu od jedného poháňaného kolesa.
Poloosi sa lámali a nebolo dostupných náhradných dielov. Jedného dňa sme si v kováčskej dielni nechali zhotoviť poloos z banského vrtáka. Táto poloos vydržala všetko. Nechali sme preto vykovať aj druhú. Neskôr sa našiel záujemca, ktorý si to pekné auto od nás kúpil. My sme mu o jeho „špecifikách“ otvorene povedali. Napriek tomu o týždeň „zletel s autom“ do Hrona niekde při B.Bystrici. Auto sme predali o polovicu lacnejšie, ale s čistejším svedomím, ako predchádzajúci majiteľ.
