Začala sa vojna, povedal smutným hlasom otec v ten večer, po návrate zo šichty. Nastalo hrozivé ticho. Dlho do noci sa potom rozprávali aj s rodinou mojej krstnej, čo budú robiť, čo treba zabezpečiť, aby prežili. Dve kravy v maštali, jedno prasiatko a desať sliepok, to bolo celé ich hospodárstvo. Brat mal jeden rok a sesternice tiež tak. Nevedeli si predstaviť, čo bude, kadiaľ pôjdu frontové línie, aké vojsko sa kedy, na ich samote zastaví, skonzumuje , čo sa bude dať …..
Ani dnes si neviem predstaviť myšlienkový sled v ich ubolených hlavách. A či bude ešte robota, či nezavrú bane, či budú nejaké potraviny v konzume, či bude petrolej na svietenie, zápalky,múka, masť...Zásob bolo málo a tak sa rozhodli, že zasejú a zasadia, čo sa len bude dať zohnať. Z majera si zapožičali pluh a zorali s kravským záprahom, kde akú pasienku v záhrade, aby ju na jar mohli okopať a zasadiť zemiaky, fazuľu i obilie.
Aby sa dalo niekam skryť, pre chvíle najhoršie, začal otec v strmom svahu zahrady nad domom, budovať „bunker“. Celý jeden mesiac, po robote a v nedeľu, kopali všetci úkryt v zemskom teréne. Do skalného masívu ručne sekal diery pre dynamitové nálože, ktoré sem tam „ušetril“ v bani. Hotový úkryt bol dlhý 6 metrov a bol orientovaný do pravého uhla asi v polovici a opatrený znitovanými dverami z plátov rôznych plechov.
Pretože bol v strmom svahu, tesne pod horou, nepremokalo dovnútra, ani pri prudkých lejakoch. Zvonku bol zamaskovaný vysokou trávou a krovinovým porastom. Jeho vchod, prezrádzal iba vychodený chodníček. Preto sa prestalo tadiaľ chodiť a iba občas sa dozariaďoval kobercami, nádobami a inou výbavou. Chodilo sa tak, aby sa dlhými krokmi nevytvárali chodníky. Chvalabohu sa do r. 1944, nemusel použiť.
Nasledujúci rok, bol najťažší. Jednako aj preto, že sa pomaly míňali všetky zásoby a aj preto, že otca dvakrát vzala nemecká hliadka, aby šiel kopať zákopy a raz preto, aby šiel pomáhať ťahať kanóny cez horské priechody. Bolo tam asi 15 chlapov z dediny a nikdy nevedeli, aký osud ich stihne, keď už nebudú potrební. Nádej im dávali iba ich nemecké priezviská: Grunzweig,Grilling,Pisch,Stercl,Schultz,Šteinmuller, Rozenzweig,...
Náš buker, zatiaľ nikto neobjavil, kým si ustupujúca čata nezačala budovať guľometné hniezdo, rovno nad ním, v prírodnom sedle svahu pod horou. Cez protiľahlú dolinu bola jediná prístupová cesta ruských hliadok. Toto hniezdo, malo bohužiaľ na „svedomí „, že sa po stratách , nikto neodvážil tadiaľ postupovať. Po dvoch dňoch, nastalo „peklo“. Dva ľahké protitankové ruské delá ostreľovali celú našu záhradu.. Schovať sa do bunkra, by bola samovražda. A tak jediným úkrytom pre všetkých, bola murovaná maštaľ.
Po dvoch hodinách sústredenej paľby, sa naša zahrada premenila na nepoznanie. Domy zostali našťastie celé. Zo štyroch sotva dvadsaťročných vojakov v guľometnom hniezde, zostali iba dymiace kúsky tiel. Naši ich pochovali do jednej spoločnej jamy po výbuchoch granátov. Aj zbrane a munícia, boli len na zahrabanie. Bolo zvláštne, že nikto z ruských vojakov neprišiel ku nám, skontrolovať, jako to dopadlo. Pravdepodobne to mali dobre odsledované ďalekohľadmi. Asi dve roty vojska, sa presúvali ráno voľným údolím smerom do dediny. Písal sa 4. apríl r.1945.
