Kto to neurobil, nemôže to pochopiť, nemôže to pocítiť. Naozaj to nechcem rozvádzať do detailov. Ide o pocit radosti, urobiť niekomu radosť.
Mal som k tomu veľa príležitostí a vždy som ich rád využil. Nie, nie som žiadny Mikuláš, ani Santa Klaus. Som obyčajný človek a mám radosť, ak som niekoho potešil. Som presvedčený, že je to rovnaká radosť, ako byť obdarovaný. Možno práve preto, že som to viackrát pocítil, dovoľujem si o tom napísať. Preto tiež neviem pochopiť, že niekto sa nevie ani podeliť o túto radosť hoci tým, že ju iba „posunie“ ďalej.
Naposledy som bol pozdraviť zdravotne postihnuté deti , ktoré si ako každý rok, urobili stretnutie na Sitne. Mali tam pestrý a zaujímavý program. Samozrejme, že ich potešilo, keď sme s priateľom zakrúžili nad ich hlavami a pozdravili ich ľahkými balíčkami sladkostí. Bolo by sa ušlo každému. Ale možno zlyhala organizácia podujatia, keďže tí mobilnejší sa rozutekali po lúke a „vozíčkári“ zostali odkázaní na pomoc príbuzných. Pritom stačilo tak málo, aby neskanula ani jedna detská slzička. A to je hádam jediná vec, ktorú akosi nemôžem vidieť. Možno už niekde tam sa vinou chýb nás, dospelých formuje prvá nesprávna osnova ľudského charakteru a začína deficit citu.
Už nič viac som nechcel. Iba o tom napísať.
