Obdivoval som ich a neskôr porovnával, hľadal súvislosti, preciťoval, čo sa precítiť dalo.Ona poznala iba jeho. Za celý svoj život iba jeho. A on poznal iba ju, svoju prvú a poslednú ženu. Znie to krásne a zodpovedne. Znie to rozprávkovo.
On bol sirota a už jako desaťročný pracoval v lese, za kúsok chleba a pár grajciarov. Hladný, neskúsený, často bezradný a odkázaný iba na seba. Každá minúta práce, mohla byť osudová a posledná. V dvanástich rokoch pracoval v bani , kde sa ťažila medená ruda, chalkopyrit. Pätnáste narodeniny už oslávil s rovestníkmi ako riadny baník. Nespravodlivosť svetská v ňom búrila každú kvapku krvi.
Založili preto svoju „bandu“. Jeho okamžite postavili do jej čela. Volali ho „OTEC“. Ich päťčlenná skupina „operovala“ po celej dedine. Komu mohli, tomu pomohli, vdovám drevom na zimu, opravili strechu, ale aj obdarili grajciarom, ktorý zarobili, alebo aj poctivo ukradli. Nikdy ich nevideli v akcii , predsa sa ich báli a chudobní na druhej strane podvedome cítili ich ochranu.
Vychodil iba päť ľudových, ale aj v škole sa mu ušlo bitky a ponižovania až- až. Aj trstenicou po prstoch od riaditeľa Spišku, keď nevedel maďarský otčenáš. Za každú vymeškanú hodinu, za neúctivý pohľad, za neúčasť na omši v nedeľu, za malú kriedu, za ...všetko.
Bola od neho o päť rokov mladšia a bola to láska na prvý pohľad. Cestou do školy, ju raz skoro trafil do hlavy kameň odrazený od stromu. Cvičil sa „v streľbe“ a ona to skoro schytala. Tak sa prvýkrát stretli a zoznámili. Od tej chvíle vedeli, že sú si súdení. Mala vtedy sedem rokov. Bol naozaj všade a vždy nablízku. Ona skončila meštianku a nemohla študovať, lebo neboli na to peniaze, on ju chcel podporovať, ale odmietla to.
V osemnástich sa za neho vydala a prežili spolu 46 rokov. Ťažkých i krásnych rokov. Deti, gazdovstvo, vojna, hlad, ale hlavne láska. Obaja sa vedeli doslova rozdať, keď bola možnosť pomôcť. Keď neskôr ku nám chodila na nedeľný obed učiteľka Spišková, občas som jej zaniesol čerstvé zákusky. Raz ma mama poslala s makovou štrúdľou a ja som si cestou spomenul, ako učiteľkin otec trestal kedysi môjho otca.
Čosi zvláštne a vzdorovité sa vo mne ozvalo a ja som tie zákusky vysypal na zem. Potom som ich zas pozbieral do taniera s nádejou, že si na nich vylomí zub. Ale našťastie sa tak nestalo. Len v nedeľu povedala mame, že tie koláčiky trochu „chrumkali“ , pod zubami, ale inak boli fajn. Mama vedela koľko bije a tak ma neskôr riadne „spucovala“.
Ty kĺčivo jedno nezdarenô, nočák si jej ty tie štrúdle po zemi rozkydau ? Nabudúce pojdem s tým ja sama. Alebo sa už zmesti do kožky a nerob mi hanbu. Naozaj sa to viac nestalo. Ale musím priznať, že sa ten vzdor a túžba po spravodlivosti ozvali vo mne aspoň tisíckrát. Verím tomu, že gény sa len tak nestratili. Iba občas s hrôzou v duši sledujem, ako sa to odovzdáva ďalej.
Tisíce životov, osudov a lások. Poznám dosť dôverne príbeh lásky mojich rodičov. Je iná doba, iná situácia. Možno aj Láska je už iná. Ale pre mňa zostane vo vedomí a spomienkach láska Anny a Antona. Aj nápis na ich náhrobnom kameni to zrejme vystihuje. „My sa aj tam zídeme“. Áno.Asi tak nejako si predstavujem Lásku až za hrob.
