Keď sme sa dozvedeli, že v Berlíne bude medzinárodný festival mládeže a študentstva, premkla nás túžba , ísť sa tam „pozrieť“. Všetci štyria sme boli vždy tam, kde sa „päť hrachov varilo a tak nás táto myšlienka neopúšťala. Začali sme kalkulovať, ako sa tam dostať, koľko to bude stáť a čo treba vybaviť. Nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdeme autom. Problém bol trochu v kamufláži, lebo KdF mal vojenskú farbu khaki a my by sme s našim veteránom od wermachtu, docestovali do socialistického Berlína.
Pred očami však bola neustála predstava zaujímavých zážitkov, spoločné ubytovanie , stravovanie a tanečné zábavy z dievčatami z celej východnej Európy. Skrátka, tej myšlienke musela odolať každá prekážka. Pre nás tá najväčšia, padla v priebehu jedného dňa, keď priateľ, výtvarník, Karol Barón , prestriekal naše vozidlo na červeno – bielo a dal mu ten najmožnejší civilný vzhľad.
V najbližšej CK a banke sme si zakúpili východné Marky, potrebné veci na cestu, benzín aspoň do jedného kanistra, najnutnejšie náhradné diely a už sme sedeli nad mapou. Kde sa na nás hrabala GPS. Cesta bola jasná až do Berlína. Navigátor ju poznal skoro naspamäť. Po Brno, ani kilometer diaľnice. Keď sme to všetko nabalili, aj s kotlíkom, sáčkovými polievkami,odevami, pomôckami, bolo nám dosť tesno. Aspoň sme si vedeli živo predstaviť, ako takto cestovali skutoční vojaci. Nám našťastie nikto netrieľal nad hlavou.
Nastal deń B. Zavčasu ráno sme vyrazili na cesty. Mali sme sebou aj „úžasné“ tranzistorové rádio.To mi s ťažkým srdcom požičal brat. Ale bolo nám nafigu. Počas jazdy to bola iba „rušička“ a keď sme zastavili, tak „Bratislavu“ už počuť nebolo. Brno nič a Praha bola ďaleko. Cesta ubiehala v pohode až do Slavkova. Tam sme si kúpili čerstvé pečivo a už sme hľadali ďalej iba vhodné miesna „utáborenie sa“ , niekde pri potôčiku.
Odbočili sme z cesty ku aleji stromov vedľa potoka a už aj nedobrovoľne stáli. Odpadlo nám koleso vzadu na pravej strane. Stará bolesť sa prejavila zas. Ani sme to v tej chvíli neriešili. Hlad mal s nami iné plány, bol čas obeda. Za potokom bolo hlučno, prebiehala žatva a veľa družstevníkov sa sem-tam odbehlo „ochladiť“ do potoka. Na kraji poľa stála aj pojazná dielňa V3S. V nej bola aj naša nádej na opravu. Keďže nás okolnosti zastavili nadlhšie, už čas nezohrával vážnu úlohu. Záviselo všetko od toho, či bude auto fungovať.
Za pivo a dvacet „kaček“, nám mechanik družstva zvaril bubon, maticu a koniec poloosi dohromady a bolo. Mohli sme ísť ďalej. Ale nám sa zrazu už ani nechcelo. Bolo tam asi desať brigádničiek poľnohospodárskej školy , tak sme im dobrovoľne pomáhali při pojazdnej plničke vriec. Bolo nám príjemne a večer na dožinkovej zábave ešte lepšie. Dievčat tam bolo oveľa viac ako chlapcov, ale aj tak sme si auto strážili. A vo dvojici, čas plynul ako voda .
Na tretí deń, v nedeľu sme sa vydali na cestu domov. Zásoby boli minuté, zážitky bohaté a pomaly sme blahorečili osudu, že to koleso odpadlo práve tam. Len doma po nás chceli aspoň pohľadnicu z Berlína. Nejako sme sa vykrútili. Odvtedy je pre mňa pojem vzdialenosti relatívny. Veď do Berlína , je to niekedy skoro tak blízko, ako do Brna. Okrem toho je už viackrát dokázané, že najkrajšie dievčatá sú predsa na Slovensku a v Čechách.
