Nie je "zábeh" ako zábeh

Mal som vtedy asi osem rokov, keď naša Aerovka 662, teda „Cililink“ , začínala občas strácať výkon. Po odborných úvahách a zhodnotení počtu ubehnutých kilometrov, to bolo aj možné. Stav na počítadle ukazoval 54000 a to sa nám zdalo dosť nato, lebo aj tak sa často jazdy končili takmer úplne bez vody v chladiči, pretože netesnila kľuková skriňa.

Mali sme s autom krásne, smutné i bohaté skúsenosti. Cítili sme zvýšený výkon, při jazde ihneď po búrke, alebo v jemnom daždi. Prebytok kyslíka, zohrával svoju úlohu. Jeden z nedostatkov – mierny únik vody z motora do kľukovej skrine, sme sa naučili využívať. Motor sme naštartovali vždy bez vody, pár sekúnd ohriali a až potom naliali opatrne vodu. Motor musel pracovať vo vyšších otáčkach. Pokiaľ náhle nezhasol, pracoval neskutočne dobre.

Nevedeli sme si to ani dobře vysvetliť, ale cítili sme to. Voda prenikajúca do strednej časti kľukovej skrine, pôsobila v malých dávkach jako „forsáž“ na stíhačke. Časom sa ale netesnosti zväčšili natoľko, že nám to už len zalievalo sviečky. Auto sme viac roztláčali , jako sa na ňom vozili. Generálna oprava bola nevyhnutná a motor šiel poštou do Hradca Králové.

Keď sa vrátil. Nebol to už náš „rakeťák“. Bez „dopingu“ vodných kvapiek, bol „hnilý ako pes“. Nevedeli sme to pochopiť. Mal predsa ešte aj väčší objem jako pôvodne, ale tam kde pomaly „ťahala“ trojka, teraz ledva 2. „kvalt“. A vtedy sa zrodilo vysvetlenie : „ Ale vet on neny zabehnutý“ ! A mal pravdu. Lenže aký má byť priebeh zábehu ? To nevedel nikto.

Otec nakoniec rozhodol . „Musíme ho natrénuvat, ako somára„. Postupne mu budeme prikladat a on sa schopí „. Nie všetci sme s tým súhlasili, veď motorky sa zabiehali trochu ináč, ale tiež sa postupne rozbehli a „kufrovali“ aj 125 km/h. Zábeh sa začal v nedeľu hneď po svätej omši, aby sme nerušili. Hore a dolu kopcom na plný plyn, sa vyvozila celá dedina. Z motora sa statočne dymilo, ale keď bola voda v chladiči, nejaká para nám nevadila. Do večera „zábeh“ skončil.

Ale ako sa na druhý deň ukázalo, „skončil“ aj motor. Stratil akúkoľvek „kompresiu“ a hrkotal ako mlynček. Všetci sme pochopili, že nám chýbajú potrebné odborné znalosti. Kým motor absolvoval ďaľšiu „generálku“, my sme doslova hltali vedomosti z dostupných zdrojov. Náš internet, to bol akurát „Svět motoru“ a iné brožúry. Po montáži motora z GO, si ho už otec zabiehal sám. Nech sa však snažil ako chcel, výkon „forsážnika“ už nikdy nedosiahol....