Naša horská „jašterica“ dosluhovala pre poruchy motora. Nemohli sme nikde zaobstarať prerušovacie ramienko do rozdeľovača. Pomohla nám šťastná náhoda. Také isté ramienka boli v zdvojenom zapaľovaní, v magnetách Scintila Wertex, ktoré sa montovali do leteckých motorov Wrigt Cyclone, bombardérov B 17. Dva takéto motory, ako čiastočne rozrezané modely, sme mali na priemyselnej škole.
Po dohode s profesorom, ktorý mal na starosti autoškolu, som diely na KDF školy, vymenil za dve ramienka prerušovača. Život „jašterice“ sa predĺžil. Nie však nadlho, pretože od nákladov dreva sa vážne poškodil rám. Preto sme ju rozobrali a hľadali využitie zadnej nápravy z Aerovky na nejaké nové vozidlo. Keď som vystupoval z vlaku na stanici vo Zvolene, inšpiroval ma elektrický vozík na prepravu batožín. Dôkladne som si prezeral hlavne tie rozbitejšie, kde bolo vidieť motor a batérie. Bohužiaľ, všetko boli opachy.
Jediný motor, ktorý bol ľahko dostupný, bol elektrický štartér. Mal výkon do 1kW, a bol iba na 6 Voltov. Ale myšlienka už bola na svete a hneď po príchode som jeden náhradný odskúšal so stopkami, koľko sa vydrží krútiť na jedno vybitie. Bolo to 7 až 12 minút, ak to bolo s prestávkami.Už som nemyslel na nič iné, len ako to včetko zostaviť a riadiť. Chcel som to využiť na nákupy do obchodu, ktorý bol vzdialený asi 600 metrov a späť to bolo do kopca.
Cez týždeń v školskej dielni mi najster vyhotovil ozubeú spojku s ložiskom , aby do nej zapadol hriadeľ a pastorok štartéra. Zadná náprava s prevodovkou , radením a sedačkou sa hodila bez zmien. Len tú dvojsedačku sme otočili do smeru jazdy. Brzdy dostali nové lanká a jeden pedál komplet z Opla. Riadenie zostrojil otec. Bola to tyč s volantom a vpredu vidlica na jedno koleso z Aerovky. „Geometriu“ zavesenia kolesa sme premýšľali viackrát, aby držala priamy smer aj po uvoľnení volantu.
Rýchlosť sme riadiť nevedeli a tak to bolo vždy naplno a zapínali sme len odpojovač akumulátora. Umiestnený blízko volantu. Všetko bolo zoskrutkované, lebo zvaáračku sme nemali a „Nosáni, ktorí tankujú super“, nám mohli závidieť. Podlaha bola šindľová, lebo tých sme mali dostatok. Prvá jazda „od kostola“ po Mikulajštôlňu“ merala 100 metrov a na jednotke to boli 4 minúty. Bateria držala a jazdu som po chvíli opakoval.
Problém bol s riadením, lebo predné koleso odšmykovalo při väčšom natočení, náprava nemala diferenciál. To sme vyriešili premiestnením dvoch nových batérií dopredu a posunutím sedačky tiež viac dopredu. Nad nápravou zostal malý nákladný priestor na nákupné tašky. S plne nabitými batériami , sa dalo absolvovať s jednou osobou 2 jazdy do obchodu a zpäť, pričom vždy jedna jazda bola dolu kopcom na neutráli.
Keby sme v tom čase boli bali výkonné alternátory, mohli sme aj rekuperovať. O pár dní už mama sama ovládala tento super stroj a nebola by ho dala za nič na svete. Doplatila však na svoje dobré srdce a raz, keď vzala z nákupu stopárku susedu a chcela na konci cesty zastaviť a vypla odpojovač, ten zostal „pripečený“ a nabúrali do betonovej rímsy. Bola to veľký nárek a suseda sa poudierala dokonale. Mamu držal volant, ktorý stískala do poslednej chvíle.
Zhoreli nové káble a predná náprava si žiadala generálku. Už som to neriešil. Našiel sa gazda, ktorý to po otcovej oprave kúpil za dobrú cenu. Kúpil si k tomu aj novú nabíjačku. Písal sa rok 1966. Kto uverí, nech sa poteší a kto nie, tak je mi ľúto.
