Písal sa rok 1965. On vtedy na Silvestra, prišiel domov neskoro. . Mama na takéto neskoré príchody reagovala svojsky. Nečudujem sa jej. Poznala jeho povahu. Bála sa o neho. „ Ani při návrhu vernostného sa nás nezastal“, a nato sme mali právo z kolektívnej zmluvy
Nikoho neakceptuje, nepočúva. Už aj ľutujem že som do tej školy šiel a urobili ma štajgrom. O čom to je, keď sa nás nezastane ? Nechápal som podstatu vecí, ale vedel som, čo pre neho znamená Krivda a Nespravodlivosť. Užil si jej jako sirota dosť. Spomenul som si, ako mi ukázal, ako museli v „ľudovej“ urobiť z prstov „hrušku“ a po nej ich učiteľ bil trstenicou, keď nevedeli Maďarský Otčenáš.
Skúsil som si to sám na sebe. Opatrne. Bolelo to hrozne. „ Ja to tak nenechám. Hanbím sa pozrieť mojim ľuďom zo šichty do očí.“ A pritom stačí len tak málo. Aby sa nás zastal, aby potvrdil, čo je dohodnuté, že sme to my, čo to ťaháme. A to má byť náš zástupca. Predseda ZV ROH. Privandrovalec jeden. Čo on vie o baníckej robote a cti. Nemôže nič cítiť ani při pozdrave „Gluck auf“. Veď každý deň je šťastný, keď všetci vyfárame.
Možno som postrehol jeho slzy. A to bolo znamenie , že to tak nenechá. Pomaly som nato aj zabudol. 6. januára, na moje narodeniny som pri Kalvárii, na zastávke, čakal na autobus. Bolo tam veľa policajtov a „mestský dom“ naproti mal spadnutý celý balkón s drevenými oporami. Bol to dom, kde býval predseda ZV.
V duchu som si predstavoval, ako a kde mohla byť uložená nálož, pretože časti trámov a dosky, boli rozštiepané. V obci sa nehovorilo o ničom inom, len len o „dynamitovom atentáte“. Vyšetrovanie nemalo konca kraja. Vinníka nenašli. Iba baníci si medzi sebou pošepkávali, že to bola prozreteľnosť, lebo už ani Pán Boh sa na takú nespravodlicosť dívať nemohol. Drevenú konštrukciu za pár dní opravili banskí tesári. Predseda však už pokojne nespával. Napriek tomu svojim podpisom nepotvrdil návrhy „vernostného“. V noci Na Petra – Pavla, kedy bývala v obci „púť“ a banícka zábava, drevená „lódžia“, „vyletela do vzduchu“ znova.
Opäť sa vyšetrovalo. Znova to bola Prozreteľnosť. Tentoraz pomohla. Na tretí deň sa „predseda“
sťahoval . Mama sa ma viackrát pýtala, či o tom niečo neviem. Nevedel som. Bola to pravda. Jediné, čo som si vždy chcel všimnúť, boli slzy v jeho očiach. Neboli tam.
