Počas osláv 20.výročia SNP a kladenia vencov k hrobom vojakov, začal jeden opitý „občan“ vykrikovať hanobné poznámky na adresu padlých. Že sú tam pochovaní aj fašisti a že aj im tam vzdávajú hold a kladú vence. Bol to jeden z baníkov, ktorí padlých kedysi pochovávali a tak nečudo, že sa o jeho výroky začala zaujímať ŠTB.
Koľko na tom bolo pravdy, posudzujem s odstupom času, ale keďže otec sa tých smutných prác zúčastnil tiež, to čo viem, viem od neho. Po vojne bolo premiestnených niekoľko desiatok telesných pozostatkov vojakov a partizánov do hrobov na cintoríne. Niektoré práce sa vykonali aj po pár mesiacoch hľadania, podľa výpovedí svedkov. Práca to bola len pre tvrdé nátury.
Keď sa premiestňovali pozostatky zo spoločných hrobov neďaleko obce, nachádzali sa tam už bez prilieb, zbraní, osobných štítkov a inej identifikácie. Je celkom možné, že tam ležali spolu telá vojakov, ktorí si predtým siahali na život. Bol to žalostný pohľad na mŕtvoly ľudí, ktorí mohli žiť, keby ich nerozdrvila krutá mašinéria vojny.
Takže je celkom reálne že mohli byť na cintoríne pochovaní aj vojaci znepriatelených strán. No pokiaľ sa to už nedalo jednoznačne zistiť, bolo dôstojnejšie, aj podľa otcovho názoru, nenechať pozostatky zahrabané niekde pri ceste. Pretože sa týchto prác viackrát zúčastnil, bol po tomto icidente opakovane predvolaný na výsluch.
Zrejme aj medzi príslušníkmi bezpečnostných zložiek sa našlo niekoľko jednotlivcov, ktorí zvážili, že je rozumnejšie sa prikloniť k myšlienke,že mohlo dôjsť k omylom v identifikácii, ako znova exhumovať a znesväcovať miesta hrobov. Tak sa aj stalo a konečný verdikt písomne potvrdil, že v hroboch sú výlučne telesné pozostatky našich vojakov.
Dnes je to už vlastne iba holá zem. Zostali len spomienky a niektoré mená. Ale naviac by mala zostať v nás sila a poučenie, čeliť akejkoľvek snahe znepriateliť ľudí voči sebe. Pretože len dovtedy, kým žijeme, rozhodujeme o svojom konaní a možno aj osude Ako bezduché pozostatky, sme potom bezmocne odkázaní na pochopenie ,dobrú vôľu a charakter žijúcich. .
