Od jari do jesene, sme stavali náš nový domček. Ešte ani nebol dokončený, iba hrubá stavba a už sme sa tam trochu prichýlili. Dovtedy sme spávali aj vonku, aj u susedov na povalke nad maštaľkou, ktorú nezasiahol oheň. Maminka nám zohriala tehly a tie sme si dávali do našich pelieškov. Na Štedrý deń, sme sa nasťahovali do nášho domčeka. Nebol tam sporák, kredenc, ani postele. Iba pár slamníkov , stolík a stoličky, čo nám dali dobrí ľudia. Vzácna nám bola darovaná malá piecka. Bolo to naše slniečko. Svietilo a hrialo, lebo som bola Doma, na Rumplovskej.
Bolo nás v osade o troch menej, ale pomáhali sme si, nadobúdali oblečenie, náradie a všetko najpotrebnejšie. Moji rodičia ťažko pracovali a ja s bratom Jožkom tiež. Prišiel rok 1946 a bola veľká zima. Napadlo veľa snehu, boli vysoké záveje, fúkal mrazivý vietor. Cesta do školy a zo školy bola nesmierne namáhavá. Ani jeden z nás detí nechcel ísť prvý. Môj brat Jožko bol najstarší
a tak to najčastejšie zostalo na ňom.
Na polceste, na Praniarskom tajchu, nás čakala Marienka, Tonko a Lidka. Bol nás potom pekný húfik. Žilo sa ťažko, ale nesmierne úprimne a citlivo. Nemali sme nepremokavé nohavice, ani vetrovky. Len topánky, sveter, alebo kabátik, šatku. Na nohy mi mamka omotala šatky a tie som si v škole dôkladne sušila, aby vydržali cestu domov.Vzdialenosť to bola asi 7 kilometrov a do riadneho kopca. Nohy som mala vždy mokré a červené, div že nie omrznuté. Takto to bolo až do jari.
Moji rodičia, veľmi ťažko pracovali. Otecko chodil do lesa, mamka mu občas pomáhala nakladať drevo, starala sa o dobytok, o domácnosť, tkala koberce, plátno, súkala priadzu, varila. Aj na nás pripadlo veľa práce doma na lúkach i na poli. Ale najneradšej som chodila pásť dobytok, keď sa blížila búrka. Nesmierne som sa bála bleskov a hrmavíc. Asi to boli aj dôsledky vojny.
V roku 1947 mi otecko veľmi ochorel. Mal žalúdočné vredy a už – už by ho boli operovali, ale on nesúhlasil a chodil do Vyhieň k jednému lekárovi, ktorý ho liečil ijekciami. A chválabohu mu to aj pomohlo. V tomto roku začal premávať autobus medzi Hodrušou a Žarnovicou. Občas sme so sesternicou Milkou „zahli za školu“, ale odhalil nás brat Jožko a doma bola „výplata“.
O rok neskôr som som vážne ochorela ja, mala som zápal pohrudnice, s nábehom na zápal pľúc. Bola som aj „chudokrvná“ a doslova každá choroba „sa pri mne zastavila“. Nemohla som chodiť ani do školy, ale to mi vtedy už ani tak nevadilo. Vystrábila som sa z chorôb a prišiel rok 1949.
V máji som mala 14 rokov a od ocka som dostala do daru, „kávovú súpravu“ Mala som nesmiernu radosť.
Bol to krásny mesiac. V ňom najkrajší večer, keď pod oknami zaznela pieseň za sprievodu harmoniky. To Hodrušskí mládenci, Rumplovským dievčatám, Milke a mne, stavali prvé máje. Bolo to tak výnimočne krásne. Uvedomili sme si, že sa začíname chlapcom páčiť, hoci sme boli ešte veľmi mladé. Mamka vybehla von, ich niečím ponúknuť, ale tých už nebolo.
V deň mojich narodenín, 6.mája, nás zasiahla ďaľšia smutná udalosť. V tento deň sme s mamkou sadili zemiaky „pod dubom v kúte“, tak sme tú roľu volali a udiala sa nezvyčajná vec. Bola tam s nami teta Zuza aj pani Danielová z Hodruše. Odrazu nastal veľký vietor a vtom začal brechať až hrozne zavýjať náš pes. Všetci, ako sme tam boli, sme sa veľmi zľakli. Vtedy teta Pavla povedala,
že niekto z rodiny umrie...
