Potom išla zaniesť jedlo ockovi na Pílu v Hodruši, kde pracoval pri koňoch. V noci mal mať pri nich službu, teda ich kŕmiť, napájať a obriadiť. Tak sa striedali s parťákom, každý druhý deň. Keď sme niesli ockovi večeru, cestou sme zašli do kostola na májovú pobožnosť.
Ako tak sedím v kostole, zahľadená do modlitebnej knižky, kamarátka si prisadla ku mne a hovorí:“Anička, vieš, že Ti zabilo otca ?“ Ja celá zmeravená, odpovedám, že neviem. Vtom ma roztriaslo pri spomienke na dopoludnie, pri sadení zemiakov. „Bože, tak to je to znamenie. „ . Vybehla som z kostola a j s kamarátku sme doslova leteli až ku Kalvárii.
Cestou nás zastavil jeden pán a zopakoval mi túto strašnú zvesť. Bolelo to v hrudi, ako nôž. Už neviem za akú chvíľu, priviezlo tam nákladné auto môjho drahého otecka mŕtveho. Tam pri ňom, sme sa stretli aj s mamkou. On už ale nepočul náš srdcervúci nárek. Od auta ho niesli na cintorín na nosítkach jeho spolupracovníci. Umrel mi otecko, vo veku 47 rokov.
Stalo sa to v Žarnovici pri moste. Keď sa vracal s vozom zo železničnej stanice, kam vozil drevo do vagónov, na spiatočnej ceste sa kone splašili a on spadol pod kolesá voza. Koleso mu prešlo rovno cez hlavu. Stalo sa to dopoludnia, keď sme sadili zemiaky. Ocka uložili do kostola na cintoríne a my s mamkou sme sa v plači vrátili domov.
Keď sme sa vracali a blížili k domčeku, brat Jožko hnal dobatok z paše a spieval si. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, plakali sme všetci traja do zbláznenia. Pohreb bol v nedeľu a bolo na ňom veľmi veľa ľudí. Ale ja so nič viac nevnímala, iba svoj nesmierny žiaľ. Hlava ma bolela na zbláznenie, ale to všetko bolo nič, proti tejto strate.
Pripadlo nám zrazu hodne viac roboty, aj brat sa mi pri nej doslova „pretrhol“ a ochorel. Mamka teraz sama robila v lese, všetku ockovu robotu prevzala na svoje utrápené bedrá. Pomáhali sme my, aj všetci dobrí ľudia z Hodruše. Mamka kosila, orala, siala, vozila, nakladala drevo a starala so o nás jako len vládala.
Keď bola žatva, muselo sa obilie čo najskôr „vymlátiť“. Mali sme svoju mláťačku na remeňový pohon. Tým pohonom boli 4 voly, ktoré neustále chodili do kruhu a poháňali „gápel“, no a ten potom zas mláťačku. Mlátilo sa celé 4 dni.
V roku 1950, prišla k nám prvýkrát mláťačka s dieselovým motorom. Strojníkom při nej, bol Ján Necpál zo Šobova od B.Štiavnice. S Jankom sme si „padli do oka“. Ja jemu a on mne. Začali sme sa stretávať obyčajne v nedeľu. Čo sa týka „lások“, tých bolo viac. Boli to však lásky nevinné. Naozaj som sa neskôr nevedela rozhodnúť medzi dvoma nápadníkmi. Jednoducho, musel „dozrieť“ čas.
